Stále sa strácala. Prvýkrát to bolo, keď zmizla z brucha jej matky. Vo vzduchu bolo cítiť úľavu, no nie z jej existencie.
Naťahovala rúčky k tvorkyni svojho života.
Nasledovala nádherná svadba. Plná mŕtvych kvetov a falošných hostí. Snažili sa ju skryť pod ťažké biele šaty, ale vina bola neprehliadnuteľná.
Túžila sa hrať, spievať a kresliť. Narážala na stále odmietanie. Slonie slzy tečúce po oblej tvári.
Uchyľovala sa k fantázii. Vytvárala si vlastné svety plné víl a dobrých ľudí.
Mizla. V myšlienkach, v dimenziách, vo vesmíroch a v chaosoch. Najviac v ľuďoch.
Kvitla v nej naivita odkedy sa naučila čítať.
Stratená. Stratili ju po ceste na nákupy. Potkýnala sa o svoje maličké nôžky až zastala. Ani tam nebola vítaná.
Narážala na otázky existencie. Plnil ju smútok a nebola šťastná. No nebol tu nik, kto by jej pomohol. A tak to bolo správne, pochopila nakoniec. V živote budeš vždy len sama, pretože ľudia sú sebeckí a myslia len na seba.