Ticho sedieť na lavičke, odbdivovať stromy, ktoré sa zápalisto vzpierajú divokému vetru, počúvať tajné šepoty vtákov vyznávajúcich si lásku.
Pozerať na ľudí, tých smiešnych drobučkých nafúkancov neustále kontrolujúcich svoje záapästia, keď meškajú i keď prídu priskoro.
Tých hlupákov, ktorým život tečie pomedzi prsty ako voda lejúca sa z ich očí, keď pociťujú smútok. Ich oči.
Orgán, ktorému dôverujú snáď najviac. "Čo neuvidím, tomu neuverím," tvrdia často. Neveriaci Tomáši, ktorých je plná zemeguľa. Niektorí si stále navrávajú, že je plochá a že jej existencia závisí priamo na nich. Svoju bezuzdnú malosť riešia v alkohole, drogách a povyšovaní sa nad inými. Ich aura je z ich klamstiev, lží a podvodov čierna ako ten najtmavší uhoľ z bane.
Liečia ju steroidmi, kortikoidmi, imunosupresívami, antibiotikami a tí hlúpejší placebami od liečiteľov, veštíc či iných šarlatánov zarábajúcich na chorobách, smrti a idiócii.
Odporní paraziti, ktorí necicajú krv, ale peniaze, označkované papieriky vyrobené zo stromov. Z tých tichých spoločníkov rozsievajúcich múdrosť, pochopenie a pokoj. Ako dokáže byť niečo také stabilné zdrojom toľkého chaosu? Kolíšu sa vo vetre, nedotýkajúc sa ničoho a nikoho a neprotestujú, keď im píla zatíne do tepien a miazga sa vylieva von zo žíl. Trpko znášajú svoj osud, ktorí im bol pripravený.
Bezbranní voči nactiutŕhaniu, ktorého sú svedkami a obeťami. Ďalej sa vzpierajú zápalistému vetru počúvajúc vtáky trilkujúce o existencii lepšej budúcnosti.
____
obrázok: Trees in bloom, Claude Monet