••••
-Melanie-
Posledné dni na akadémii sú ako večnosť.
Za každým rohom schytám pochmúrne pohľady a strach, ktorý z nich vyžaruje mi trhá srdce. Študenti okolo mňa prechádzajú oblúkom. Cítim sa ako nesprávny kúsok skladačky. Už sem naďalej nebudem patriť, aj keď tu zostať môžem, pre ľudí budem už navždy obluda. Moji priatelia ma podporujú, no dobre vedia ako to teraz chodí. Vážim si všetko čo pre mňa robia, no nechcem aj im pohoršiť.
Často hľadím na začínajúcich letcov zpoza rohu. Neodvážim sa ísť bližšie, tak či tak, pohľad na nich ma vôbec neupokojuje. Kedysi som takto lietala aj ja. Ladne som sa vzniesla a nechala sa unášať vzduchom. Oslobodzujúci pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť. Sledujem nováčikov a premeriavam si každý ich dračí článok. Pri pohlade na oblohu ma pichne pri srdci.
„Ako sa máš?"
Naskočí mi husia koža z momentu prekvapenia. Zvrtnem sa na päte a zahladím sa do fialkastých očí. Kevin.
„Čo ty tu?"
Zamrmlem prekvapene a uhnem pohľadom.
„Prišiel som sa pozrieť na novú krv"
Pohodí rukou smerom k nováčikom. Keď mi pohľad zletí na obruč kútiky úst sa mi nadvihnú. Ešte stále som nezabudla ako som tú obruč zapálila. Bola to jedna z tých zaujímavejších spomienok. Kevin sa na mňa zaujato pozrie.
„Na to si spomínam"
Zazubí sa a odhalí tak rady rovných bielych zubov.
„V tedy som mal fakt v gatiach. Nechcel som si spáliť svoje úchvatné krídla"
Jemne sa usmejem a odvrátim pohľad od obruče.
„Mala by si ísť navštíviť Avu"
Povie už trochu vážnejšie, no stále s úsmevom na perách.
„Už ju pustili?"
Vyhŕknem a narovnám sa ako struna.
Kevin iba nemo prikývne a pochybovačne na mňa pozrie.
„Neobviňuj sa za to, si hrdinka a nie zradkyňa"
Otočí sa mi chrbtom a odkráča preč. Kto vie kam má namierené, no ja viem presne kam idem. Ava ma už čaká.
*-*-*-*-*
Sedím v čakárni pred jej izbou na nepohodlnej pastovej stoličke a hypnotizujem praskliny v strope. Pripadá mi to akoby som tu sedela roky pri tom ešte neprešlo ani len päť minút. V tom začujem ženský hlas ako sa s niekým zhovára. Pritlačím sa bližšie pri stenu a započúvam sa do rozhovoru.
„Samozrejme že môžete, budeme vám vďačný!"
Vyhŕkne nadšene tlmený ženský hlas. Teraz si pripadám ako z akčných filmov.
„Áno, máte pravdu mali by sme si pomáhať"
Žena si odkašle a pokračuje v rozhovore. Počujem iba ju takže ide o rozhovor cez telefón.
„No myslím že to nepôjde pretože je...."
Pritlačím si ešte viac ucho k stene keď v tom ma niekto chytí za plece. Vyplašene nadskočím a zahladím sa sestričke do očí. Nechápavo na mňa pozrie a ja sa len bez slov postavím a nakráčam si to do jej nemocničnej izby s červenou tvárou.
„Melanie!"
Hneď ako vstúpim všimnem si vysmiatu Avu. Má roztvorenú náruč a ja sa bez otálania vrhnem do jej náruče.
„Som rada že si v poriadku"
„To by som mala povedať ja"
Jemne sa zasmeje a pustí ma zo silného zovretia. Je plná energie čo sa o atmosfére tu povedať nedá. Ani neviem odkedy je taká vysmiata.
„Strašne sa teším!"
Vyhŕkne Ava nadšene a dá sa do pohodlnejšieho sedu.
„Prečo?"
„Bude stretnutie, konečne ma navštívia moje sestry"
Úsmev na jej perách sa vytratí hneď čo si všimne moje prekvapenie. Sestry? Stretnutie? Prespala som azda storočie!?
„Ty o tom nevieš?"
Pokrútim hlavou a Ava len pohodí rukou.
„To je jedno, čoskoro sa dozvieš viac"
Skôr ako stihnem namietať do miestnosti náhle vstúpi Kevin. Prekvapene naňho pozriem a potom si všimnem kyticu v jeho rukách. Ja som jej nič nepriniesla! Na moment sa začervenám a Kevin na mňa vyjaví Hollywoodsky úsmev.
„Ako sa cítiš?"
Spýta sa Kevin Ave a tá naňho len vyvalí oči.
„Už mi nič nie je, ďakujem"
Usmeje sa naširoko a Kevin položí kyticu pri ostatné. Jedna tam neskutočne vyniká a zahambuje dokonca aj Kevinovu. Svietilka. Je to kvet podobný orchideám. Krásne vonia a v noci jej jemne žiary vnútorná strana lístkov. Nie je to vôbec otravné, skôr to uspáva. Kevin sa na tie kvety neustále díva a nervózne si škrábe šiju.
„Tie sú od koho?"
Spýtame sa naraz a ukážeme na kvety.
„Od Nicolasa"
„Ako inak"
Usmeje sa na ňu Kevin a sadne si na stoličku pri mňa. Nespokojne sa zamrvím. Poslednú dobu sa mi toľko bezprostrednej blízkosti ľudských tiel nedostáva.
„Kedy ťa pustia?"
Spýtam sa a ona sa znova zaškerí.
„Zajtra, už sa teším"
„Vidno"
Odkašle si Kevin a všetci sa zasmejeme. Dnes je naozaj veselá. Možno to robia lieky. Je zhovorčivá čo sa nestáva. Vymeníme si s Kevinom rovnaké pohlady typu .... nafetovali ju a zazubíme sa.
„Ja už musím tak sa maj Ava vidíme sa zajtra"
Zamávam jej na odchod a ona mi tiež zamáva späť ako malé dieťa. Aspoň je šťastná a zdravá.
Už zostáva iba niekoľko dní a skončím ako študentka akadémie. Neviem si predstaviť čo bude potom. Každým dňom nad tým viac a viac premýšľam. Dnes som mala úplné voľno a nemala som ani tucha čo budem robiť. Najskôr som iba tupo sedela na sedačke a hladela na automat kde ma lákali rôzne osviežujúce nápoje v plechovke.
„Je to nezdravé.."
Zamrmlala som si sama pre seba tak, aby ma nikto nepočul. Nakoniec som podlahla a vzala si citrónovo-limetkový nápoj. Takéto veci som nikdy predtým nepila tak často ako teraz. Možno mi iba to hlúpe slnko otupilo zmysli.
Zašla som do tréningovej miestnosti aby som si dala pauzu od nepríčetných pohľadov okolia, no to čo som tam uvidela mi vyrazilo dych.
„Melanie!!!"
Zakričala na mňa Elis celá ovešaná farebnými látkami a stužkami. Stuhla mi každá časť tela až tak, že sa mi skoro vyšmykla plechovka z rúk. Podlaha pod mojími nohami sa leskla a tribúna bola preč. Zo stropu viseli obrovské, dlhé, niektoré aj ligotajúce sa vlajky.
„E-elis?"
Vykoktala som sa a snažil sa nahodiť úsmev.
„Rada by som ťa objala ale...nejde to ako vidíš. Chcela som ísť aj za Ave ale bola som poverená týmto.."
„Sama?!"
Vyhŕknem a vyvalím oči na lesknúcu sa sálu.
„Oh, nie. Pracujem so sedemnásť ročnými faganmi. Stihla som sa s nimi už pohádať zo päť ráz. Teraz sú na hodine histórii"
Melanie chápavo prikývne a bez rozmýšlania položí plechovku na zem a pomôže Elis.
„Aké svinstvo to zase piješ?"
Odvrkne Elis a rozpaží ruky, na ktorých jej prevýsajú látky.
„V takomto stave som ťa ešte nevidela. Z ostatných si nič nerob-"
„Prečo mi to všetci vravíte? To vyzerám až tak zúfalo?"
Vyhŕknem a zvesím z jej rúk dve žlté látky. Elis na mňa po celý ten čas ľútostne zazerala.
„Na čo ich potrebuješ?"
Spýtam sa jej so zamysleným pohľadom a nenápadne posuniem nohou plechovku čo najďalej od seba.
„Nuž, čakám kým chlapci prinesú stoli, aby som na nich mohla dať obrusy a porobiť mašle"
Elis bola vždy dosť akčná a šste k tomu mala rada módu. Čo sa o mne povedať bohužial nedalo.
„Načo toto všetko?"
Elis sa dobreže nezačala prehýbať v kŕčoch. Nechápem čo bolo na tom také smiešne...
„Ako je možné, že ti nikto nepovedal o dimenzionálnom stretnutí? Je to predsa tá najväčšia akcia, ktorá sa uskutočnuje iba na našej akadémii!"
Zarazene sa pozriem na plechovku od limonády. Elis ma voľnou rukou potľapká po pleci a ukáže na vysiace vlajky.
„Tá prvá zlatá vlajka ohraničená tmavomodrou modrou s mečom v strede je Lencká. Sú to najskúsenejší lovci. Ich dimenzia je plná nezkrotených drakov. Moc nebezpečné čo?"
Zamyslene sa zahľadím na vlajku s mečom a do mysle sa mi votrie spomienka na môj boj s Hypnomorom. V tedy som bola poriadne neskúsená. Po toľkých tréningoch čo som absolvovala som sa stala silnejšou, no teraz mám oveľa väčšie problémy ako skrotiť draka. Veľa ľudí hovorilo, že okolo jedenástej v noci vylietavajú neskrotené draky. Teraz už viem, že to je iba zámienka nato aby nikto v noci von nevychádzal. A študenti to schválne porušujú...ako inak.
„Myslím si, že by sa z teba stala úžastná krotiteľka keby si v tom pokračovala"
Šplhne Elis a prevesý látky cez drevennú stoličku.
„Počuj, vieš, ako to s talismanmi chodí. Chcela som ti to povedať už skôr ale nebola príležitosť, a len tak medzi nami, vieš akú mám pamäť.."
Obe sa potichu zasmejeme.
„No po Jamesovej smrti, hneď ako sme sa vrátili na akadémiu sa môj talisman otvoril. Riaditeľka mi povedala, že je to liečiteľ"
„Gratulujem!"
Na moje prekvapenie to hovorila Elis príliš skleslo. Nechcela som ju tak vidieť a tak som sa jej pokúsila zlepšiť náladu.
„Nikto o tom nevie, iba ty"
Prekvapene na ňu pozriem a usmejem sa.
„Čo tak to osláviť pred týmto humbukom?"
Elis ešte viac posmutnie a s lesknúcimi očami sa pozrie do tých mojich.
„Ja pozajtra odchádzam do Lencka"