1. kapitola
Kam to kráčam? A prečo vlastne kráčam? Nohy ma nechcú poslúchať! Kde som? Veď toto je školská chodba ! Zrazu som zazrela niekoho ležať na zemi. Božemôj, veď to je Zita! Čo sa jej stalo? Čo sa tu vlastne deje? Odrazu sa mi škola rozplynula pred očami . Stojím na ulici. Veď tuto ulicu poznám! Ale niečo tu nie je v poriadku... Niečo sa mi obtrelo o nohy. Čierna mačka. Zľakla som sa a skoro spadla z nôh. Až teraz som zbadala, čo mi tu nesedí.Môj mozog akoby zamrzol . Nechcel so mnou spolupracovať! Cítila som sa duchom neprítomná a všetko sa akoby spomalilo. Policajti? Čo sa, doparoma, deje? Stojím tam ako skala, bez možnosti pohybu. Ale ja chcem ísť bližšie a zistit čo sa deje! No zdá sa, že moja vôľa nie je dosť silná na pohyb mojich prikovaných nôh. Policajt sa zrazu pohol z miesta, kde čupel a mne sa naskytol hrozný pohľad. Zita ležala na ceste úplne bez pohybu, presne ako na chodbe v škole ,až na to, že tu bola aj krv. Nie!! moja mysel kričala, ale hlas ostal zaseknutý v hrdle. Zita! Čo sa jej stalo? Je snáď mŕtva? Všetko sa začalo točit, celý svet bol proti mne, nevedela som kde som, všetko bolo rozmazané a tmavé . Zrazu...tma. Chvílu mi trvalo, kým som zistila, že sa dívam na svoje viečka. Prinútila som sa otvoriť oči. V izbe bolo šero. S námahou som sa posadila. Bol to len sen! Po tvári mi stekali kvapôčky potu . Celá som bola spotená, vystrašená a zmätená. Takto nemôžem ísť do školy... Vstala som . Nohy ma skoro neudžali a celé sa mi triasli. Došuchtala som sa do kúpelne. V dome bolo ticho. Niekedy je výhoda vstávať ako prvá. Zatvorila som dvere, aby ma nikto nepočul a vyzliekla som sa. Postavila som sa pred zrkadlo. Z toho, čo som uvidela som bola zdesená. To, že si tieto sny vyberajú svoju daň ukazovali moje tmavé kruhy pod očami ,sklenený pohlad, zlepené vlasy a sem tam modriny po tele. Vyzeralo to, akoby ma niekto týral. Nikomu by ani nenapadlo, že sny môžu mať takéto následky. Vzdychla som. Teplá ranná sprcha hádam pomôže a ostatné zakryjem oblečením. No s očami sa nedá robiť nič, vyzerali akoby som mala horúčku. Dúfam, že si to nik nevšimne. Vlastne nikdy si ma nikto nevšíma. Okrem Zity. Ona je moja najlepšia kamarátka. Pre ostatných som len divná spolužiačka, s ktorou netreba stácať čas.Vliezla som pod sprchu. Mala som ešte dostatok času. Pustila som na seba teplú vodu. Moje napäté svaly sa uvolnili. Spláchla som zo seba pot a umyla vlasy mojím obľúbeným šampónom. Jeho vôňa ma vždy vedela ukľudniť. Vyliezla som zo sprchy. Na pokožke som cítila príjemný chlad a svižosť, ale pocit zo sna pretrvával. Omotala som si uterák okolo tela a chvíľu počkala kým ustúpi para zo sprchy. Vybrala som si zubnú kefku a pastu podišla k zrkadlu a začala si čistit zuby. Môj odraz v zrkadle už vyzeral lepšie, ale akoby som to nebola ja. Môj zovnajšok vôbec neodrážal moje pocity. Tie boli rozbúrené, nestále a plné obáv. No keďže som práve vyliezla z vody, vyzerala som úplne obyčajne. Teda pokiaľ ste prehliadli tých zopár modrín. Ale zrejme je to takto lepšie. Nech ma ostatní berú úplne obyčajne. Počula som, ako dole niekto zapal televízor. Takže rodičia sú už hore. Otvorila som dvere od kúpelne a prešuchla sa do izby. Ešteže si oblečenie vyberám deň pred tým. Aspoň sa tým už nemusím zaťažovať. Pozrela som na hodiny. Pol siedmej! Doparoma, zmeškám bus! Rýchlo som na seba šupla oblečenie, schmatla tašku a trielila dole po schodoch. ,, Zase meškáš " ozvala sa mama namiesto pozdravu. Nezdržiavala som sa s odpoveďou. Len som si obula topánky a vybehla von. Autobus už stál na zastávke. Bože, ešteže mám zastávku rovno pod nosom. Pobehla som a nastúpila do autobusu. Nik si ma nevšimol. No čo, tak ako každý deň. Žiadna zmena. Prešla som dozadu autobusu. Zita sedela tam kde vždy. Už na mňa čakala. ,,Čaves." pozdravila ma s úsmevom. To by nebola ona . Vždy mala dobrú náladu a z ničoho si nerobila ťažkú hlavu. Ach jaj, čo by som bez nej robila. ,,Čav" odzdravila som a usmiala som sa. Ale bol to trochu strnulý úsmev. Raňajšia nálada sa ma stále držala. Zita si to všimla. ,,Čo sa deje?" šepla. ,,Ale nič." Nechcela som sa o tom baviť. Stále som o tom sne rozmýšlala a ešte som sa nerozhodla, či jej to poviem. Ešte chvíľu do mňa dobiedzala, ale ja som ju nepočúvala. Vzdala to. Cesta až ku škole bola tichá. No teda aspoň u nás dvoch. Vystúpili sme z autobusu. Ja som si stále nebola istá. Bol to predsa len sen. No na druhú stranu sa moje sny skoro vždy potvrdili. Tie však neboli takéto... Rozhodla som sa. Nebudem riskovať a poviem jej to.
2. kapitola
So Zitou sme sa rozlúčili na chodbe v škole. Mala som veľmi nepríjemný pocit. Napriek tomu som si povedala, že ju varujem až neskôr po vyučovaní. Veď čo by sa jej mohlo stať v škole? So Zitou sme boli rovnako staré, ale ona chodila do Béčky ktorá bola na opačnom konci chodby a ja do Áčky. Čo narobím. dnešný deň musím zase prežiť sama, ako vždy. Blížila som sa ku dverám mojej triedy. Vnútornosti mi zvieral strach. Čoho sa bojím? Veď do tejto triedy chodím už tri roky. Vojdem a nik si ma ani nevšimne. Otvorila som dvere.... a bolo to tak ako som predpokladala, ani hlava sa po mne neotočila. Mne to tak vyhovovalo. Strach však nepovoloval. Celé vyučovanie som bola ako na ihlách. Stále som čakala že sa niečo stane. Myslím že niektorích profesorov to dosť otravovalo, ale ja som si nemohla pomôcť. Vyučovanie sa skončilo. Konečne. Chystala som sa odísť, keď sa mi ozval spoza chrbta prísny hlas:,,Lea Kelplová, zostante tu cvíľu, prosím. Čo to malo byť na mojej hodine? Uvedomujete si že ste po celú hodinu vyrušovali svojich spolužiakov?" bola to Stafrová, naša matikárka.,, Veľmi sa ospravedľnujem pani profesorka , ani sama neviem, už sa to nestane." odpovedala som presne tak, ako požadovala, len preto aby ma pustila. Prikívla. Vyšlo to. Nebudem musieť počúvať siahlodlhý monológ o tom, aký je jej predmet dôležitý a že nestrpí vyrušovanie. To už som dávno vedela. Rýchlo som si vzala veci a vypadla z triedy. Zita tam už stála a čakala na mňa. Usmievala sa ako slniečko. Jej tú náladu hádam nič nepokazí. Žiť tak jej život! ,,Ahoj." pozdravila. ,,Ahoj." vzdychla som. ,, Počuj musím ti niečo povedať..."začala som dosť neisto. Nevedela som, ako bude reagovať. ,,Ja len že...hmmm." ,,No tak to už vyklop." vyzvala ma s úsmevom. Bože, jej sa to hovorí! Keby sa aspoň stále neusmievala. Ja viem, mala by som byť rada, že je ona je štastná ,ale tým mi to len sťažuje. ,, No tak... čo sa deje?" úsmev jej zmizol z tváre. Teraz jej to už musím povedať.Vyklopila som jej to. Celý sen som jej povedala, od začiatku až do konca. Odľahlo mi. Aspoň som ju varovala... alebo som to skúsila. Nespošťala som z nej oči a čakala. Zita sa po chvíli ozvala:,,To toto ťa trápilo celý deň? Bol to predsa len sen a o mňasa báť nemusíš."usmiala sa. ,, Ale ty to nechápeš! Veľmi dobre vieš, že sa moje doterajšie sny splnili!" vybuchla som.,,Sama si povedala že to boli len útržky, že to bolo né. Tak neviem prečo vyšiluješ." namietla. A mala pravdu bol iný , ale aj tak mi vnútornosti zrazu zovel nevysvetliteľný, zvláštny pocit. ,, Prosím..."šepla som. ,,Ber to aspoň trochu vážne.Pre môj pokoj." ,, Dobre."rezignovane vzdychla. ,, Dám si pozor." Teraz som bola spokojná. Viac už spraviť nemôžem. Uvoľnila som sa a nadhodila ľahšiu tému. Celý zvyšok cesty sme sa smialy a rozpravali o tom, čo sa za posledných pár dní stalo. Na sen som skoro zabudla a Zita tiež. A to bol problém.Tak ešte pár uličiek a budeme doma.Vtedy ma napadlo, že možno už šaliem. Možno to bol len obyčajný sen. Pomedzi nohy mi prbehla mačka. Letmo som na ňu pozrela. Čierna. Zita ju zbadala tiež. Zrazu sa za ňou rozbehla. Milovala mačky a to bola jej sabosť. Bola už aj tak dosť nevšímavá. Je neskoro. Nebezpečne sa to podobalo na môj sen. Tep sa mi spomalil. Svet sa zatočil. ,, Zita pozor!" Už som nič nezmohla spraviť. Zo zákruty vyletelo auto. Celý svet sa mi začal rútiť. Strácala som sa. Mozog mi zlyhával. Telo sa mi zrazu naplo a skočila som . Odsotila som Zitu. Už som nevidela kam dopadla a či sa jej niečo stalo. Nasledovalo kvílenie bŕzd a... náraz. Žiadna bolesť, nič ,len čierna tma.Nič som nepočula, nič som nevidela a nič som necítia. Moja myseľ tápala v tme. Mne to vyhovovalo. Aspoň ma teraz netápili sny. A to my zatiaľ stačilo, netrápilo ma že netuším kde som a kto som. Proste som bola a to my stačilo.Žiadne svetlo,žiadne vyrušovanie. Konečne kľud v kúsku môjho chaotického života. Už oň nestojím, chcem len splynúť s tmou a tichom.
Tmu zrazu preťalo svetlo. Červené svetlo. Akoby obrovský výbuch, ktorý mi zadunel až v mysli. Potom prišiel sen. Alebo skôr nočná mora.Farby sa zliali do postáv. Boli to vláštne postavy, akoby z nejakého filmu. Bojovali, kruto a nebezpečne. Desivo revali, akoby to ani neboli tvorovia. Ale démoni. Strašné. A ja som uprostred tohoto chaosu a krviprelievania. Vedela som, že musím noiečo urobiť. Mala som pocit akoby všetko záviselo od môjho rozhodnutia. Z bojujúceho davu odrazu vystúpil muž. Jeho postava v tieni vyzerala normálne ľudsky. potom však dopadlo sveto na jeho tvár. Bola démonická. Jeho oči boli tmavé ako priepasť zatratenia. Bola v nich divosť a smrť. Na tvári mal zúrivý úškľabok. Naťahoval ku mne ruky, celé od krvi. Nemohla som sa ani pohnúť. Akoby ma tam niečo držalo. Alebo niekto. Blížil sa a vo mne sa odrazu niečo pohlo. Donútila som sa pohnúť rukami. Bol to skrôr súboj vôlí, ako obyčajné napnutie svalov pre zdvihnutie ruky. Skôr ako si to on alebo ja stihi uvedomiť, načiahla som sa za díkou , ktorá bola pohodená v blate neďaleko mňa. Zdvihla som ju k mojej hrudi. Mužovi-démonovi sa na tvári značil šok. Všetko bolo akési spomalené. On sa ma pokúsil zastaviť, ale bolo neskoro. Bola som rozhodnutá. Chytila som díku pevnejšie a bodla. Bolesť ostrá bolesť mi prudko prebehla telom. posledné čo som počula bol jeho rev, ktorý bol plný hnevu a šialenstva. Zbodol sa mi do mysle ako dýka ktorú som si zabodla do srdca.
Prudko som otvorila oči.Biele svetlo ma okamžite oslepilo.ZNova som ich zatvorila. Celé telo ma bolelo. z očí mi tiekli slzy a srdce sa mi šialene trepotalo. Celá som sa triasla a bola som spotená. To sa nikdy nedokážem zobudiť normálne? Započúvala som sa do okolia.bolo počut pípanie a vrčanie motorčeka. Kde vlastne som? Pokúsila som sa rozpamätať čo sa vlastne stalo. Moc mi to , teda, nešlo. Pootvorila som oči. Svetlo bolo už znesitelnejšie, ibaže to čo som zistila ma nenadchlo... som v nemocnici?!Bola som v šoku , takže som ani nepočula ako sa otvorili dvere. ,, Á takže si sa prebrala." až ma myklo. Bola to staršia sestrička. Nechápavo som sa na ňu pozrela. To si tie decká nevedia dávať pozor?! A my aby sme ich tu potom obskakovali. Usmiala sa. ,,Hovorili ste niečo?" spýtala som sa jej. ,,Nie zlatko, nič som nehovoria." začudovane sa na mňa pozrela. Bola by som prisahala že som niečo počula. Bola som zmätená a unavená. Ničomu som nechápala a rozum so mnou nechcel spolupracovať. ,,Mala by si ešte spať. Bolí ťa niečo?" Doteraz som si ani neuvedomila, ako pekelne ma bolí noha a časť hrudi. Prikívla som. ,, Ukáž kde." Neurčito som ukázala. ,,Uhm.. máš tam zlomené kosťi, ale nič horšie. Dám ti lieky na spanie." Keby si tá sopľaňa dávala lepsí pozor... Pozrela som na ňu. Ani nepohla perami. Zamračila sm sa. Toto nie je normálne. Asi naozaj šaliem. Lieky ktoré mi dala začali účinkovať. Bolesť pomaly ustupovala a mne sa tmelo pred očami. Nakoniec ma vtiahlo do nekľudého spánku.