Celý obsah čaju skončí na Fredovi a to mi nedovolí nezasmiať sa. Ten jeho výraz stojí za všetko!
„Prepáč.....to....ale," kokcem a aj s ostatnými lapáme po dychu od smiechu teda až na Freda ktorý ma prepaľuje neľútostným pohľadom.
„Malfoyová! Ja. Ťa. Zabijem," precedí pomedzi zuby ale mne aj tak nezíde úsmev z tváre.
„Len to skús ale nie si prvý kto mi to hovorí a pozri stojím tu. Živá a zdravá čo sa o niektorých už tak celkom nedá povedať," snažím sa ho zastrašiť no on nado mnou len s úsmevom pokrúti hlavou. Jedným okom pozriem na Pottera ktorý sa usmieva ako slniečko na hnoji.
„Potter ty sa neuškŕňaj s tebou si to ešte vybavím," otočím sa celým telom oproti nemu. Ublížene na mňa pozrie.
„Ale ja za to nemôžem!" obráni sa ako malý chlapec ktorý práve rozbil vázu. A to myslím úprimne on tak naozaj vyzerá. Až mám chuť sa zasmiať ale kusnem si do jazyka a namiesto toho naňho prižmúrim oči.
„Určite za to môžeš ty! A aj keby náhodou nie tak za to oslovenie ti to spočítam,"
„A čo mi spravíš kráska?" zasmeje sa načo ho prepálim vražedným pohľadom.
„Nechci vedieť, budeš mať nočné mory,"
„Ale ja to chcem vedieť, keď budem mať nočné mory pôjdem za tebou,"
„O tom pochybujem Potter pretože tvoja nočná mora budem ja," odvrknem a otočím sa na odchod. Vyjdem z veľkej siene a kráčam do učebne elixírov. No sama aj tak dlho neostanem za chvíľu ma totiž všetci dobehnú.
„Myslím že by som vedel vybaviť aby si dostala iného partnera na elixíry," ozve sa Mike. Zastavím a neskríkajúc nadšenie sa naňho pozriem.
„Naozaj?" opýtam sa s nadšením a odpoveďou mi je iba jeho prikývnutie s tým očarujúcim úsmevom.
„Myslím že to nebude treba," vloží sa do toho Potter. Nahnevane naňho pozriem.
„A to už prečo?"
„Lebo ja chcem ten projekt robiť s tebou,"
„A to už prečo?" zopakujem svoju otázku stále trochu vyvedená z miery kvôli jeho odpovedi. On chce robiť nápoj lásky, so mnou? Niečo tu nesedí.
„Kvôli tomu ako skončil ten príbeh" čo? Prečo sem pletie ten príbeh? Nechápavo sa naňho zahladím.
„Ak si náhodou zabudol tak ten koniec si mi ešte nepovedal," prekrížim si ruky na hrudi pričom ho skenujem očami ale vyhýbam sa tým jeho.
„Ja viem," odpovie jednoducho a spraví pár krokov ku mne. Moja hlava kričí aby som ustúpila alebo najlepšie proste odišla no moje vnútro sa protestne zachveje. Ostanem stáť.
„Ale raz ti ho poviem," zase ku mne podíde o niečo bližšie a ja zase ostanem stáť.
„A prečo mi ho nepovieš teraz?" prehltnem tu obrovskú hrču v mojom krku a opýtam sa.
„Lebo ešte nie je vhodný čas," bez náznaku vtipkovania spraví posledné dva kroky a už stojí celkom blízko mňa. Snažím sa tváriť prirodzene ale už teraz viem že sa mi to nedarí.
„Uvidíš," povie nakoniec. A ja sa pozriem tam kde som nechcela. Do jeho očí. Moja myseľ kričiaca na mňa slová v zmysle či som normálna sa stráca pod pravidelným zvukom môjho bijúceho srdca. Vnímam iba jeho dokonalú vôňu a tie neskutočne nádherné oči. Prečo sú tak úžasné? Prečo je ON tak úžasný?
Noták spamätaj sa! Je to predsa Potter!
Odtrhnem zrak od neho a spravím pár krokov vzad. Merlin čo to robím?
Snažím sa pozerať všade možne len nie naňho aj keď sa to zrazu zdá ako tá najťažšia vec na svete...
„Ehm-ehm. Tak mám sa ho to opýtať," prehovorí Mike. Ten sa tiež musí do všetkého starať!
Kľud však mi chce len pomôcť aby som nemusel ten nápoj lásky robiť s Potterom.... Ale čo ak chcem?
„Nemusíš," odpoviem ticho a ešte skôr ako stihnem skloniť hlavu a odísť si všimnem Potterov úsmev.
Prejdem vedľa neho a zamierim si to rovno do učebne elixírov.
Prečo som ja sprostá povedala že to nemusí vybavovať? Mohla som mat teraz iného partnera a nie tohto nepodarka čo nevie ani vodu zohriať. Ale zase na druhú stranu aspoň sa na ňom zasmejem keď už nič iné.
„Takže ešte pred pár týždňami som vás rozdelil do dvojíc a rozdal vám práce ktoré budete teraz vypracúvať. Knihy máte na laviciach a potrebné veci v skrini. Budete oznámkovaný takže sa snažte a neskôr tie najlepšie elixíry budete môcť vyskúšať. Neviem čo k tomu ešte povedať takže môžete začať," skončí svoj krátky monológ Slughorn a ja začnem listovať stranu v knihe.
Pomôcky:
21 g sušených mušiek zlatoočiek
200 g živých úhorov
1 ks moloazár (kameň zo žalúdka koňa)
0,02 l jedu z hociktorého hada
1 ks muklovskej ruže zo záhrady
No super. S malým povzdychnutím pozriem na Pottera ktorý si práve prezerá mesiac sušené muchy zlatoočky. Nedokážem sa nezasmiať, keď on je z toho úplne stratený!
„Na čom sa smeješ?" opýta sa s úsmevom.
„Na tebe,"
„Tak to som rád že som ťa rozosmial, aspoň v niečom ti pomôžem," iba nad ním pokrútim hlavou a podám mu knihu.
„Tuto si pozri ešte ostatné pomôcky a choď tam do skrine a dones ich sem na stolík. To hádam zvládneš nie?" zasmejem sa nad jeho výrazom keď si číta čo ešte má doniesť. Nakoniec však len prikývne a zmizne v spleti ostatných študentov hľadajúc svoje pomôcky.
Že ja som sa na niečo takéto dala. Nepochopím. No zatiaľ zapálim oheň a položím naň kotlík asi do polovice naplnený vodou. Po minúte don vhodím muchy a začnem jemne miešať v smere hodinových ručičiek. No to sa tu už objaví Potter s plnými rukami všelijakých fľaštičiek a nádob, dobre že niečo nerozbije. Hlučne to položí na stôl a veľavýznamne na mňa pozrie. S úsmevom mu prikývnem a popri miešaní sa načiahnem za knihou ale je až príliš ďaleko. Potter mi ju teda s radosťou podá pričom ako mi ju dáva do ruky sa moja pokožka stretne s tou jeho. Prebehne mnou elektrina a tak iba rýchlo vezmem knihu a bez jediného pozretia naňho poviem:
„Poď sem, budeš to teraz miešať v smere hodinových ručičiek až dokým ti nepoviem," postavím sa bokom ku kotlíku a on zaujme moju pozíciu. Zoberie do ruky varešku a začne miešať elixír pomaly nadobúdajúci modrastú farbu.
„Počkaj, skús to jemnejšie. Tak s ľahkosťou," poviem ale pohľad stále upieram na kotlík. Robí mi to naschvál alebo to naozaj nevie?
Nakoniec teda prídem k nemu a chytím jeho ruku. Nevšímajúc si tú prekliatu elektrinu ktorá mi hneď prebehne telom s ním začnem pomaly miešať obsah kotlíku. Pomalými a krúživými pohybmi. Keď už nadobudne modrastú farbu tak akurát, pustím jeho ruku a konečne sa naňho pozriem. Jeho úsmev ma síce prekvapí ale viac poteší.
Začnem sa hrabať vo všetkých tých veciach čo doniesol až nájdem úhory. Ukážem mu fľaštičku a otvorím ju.
„Takže teraz tam pridáme úhory a vypneme oheň," hovorím zatiaľ čo ich pridávam do kotlíka. Potom vypnem oheň a ukážem mu aby miešal.
„Teraz to 10 krát pomiešaš tak ako doteraz a potom 12 krát do druhej strany takže v proti smere hodinových ručičiek. Jasné?" vo vzduchu mu naznačím do ktorej strany čo na čo sa zasmeje.
„Okej, zas toto hádam zvládnem ale mohla by si mi to miešanie ešte ukázať," žmurkne na mňa a čo iba prevrátim očami.
„Miešaj," prikážem mu a tak sa do toho s malým úškrnom nakoniec pustí. Na moje prekvapenie mu to celkom ide a tak elixír za chvíľu nadobudne tmavo žltú farbu. Je presne taká aká by mala byt. Radostne sa usmejem a iba mu prikývnem.
„Fajn. Moloazár. Doniesol si to?" opýtam sa hľadajúc ho medzi tými všetkými nádobami.
„Nie, nevedel som čo to je," odpovie hladiac do zeme akoby sa za to hanbil. Merlin je tak zlatý!
Nie, nie! Tak to teda nie je! Je!
„To je kameň zo žalúdka koňa. Ale dobre nevadí tak počkaj tu idem po to," poviem a obídem stôl no to ma zachytí za zápästie.
„Nie, ja som mal za úlohu to doniesť tak to donesiem," stiahne ma naspäť tak že sa zrazu ocitnem nalepená na ňom. Na jeho hrudi. On ma oblapí rukami a posadí ma na jedu zo stoličiek pri stole.
„Si rozkošná keď sa červenáš," pošepne mi a odíde ku skrini. Čo to do..? ja sa nečervenám! Do riti ja sa červenám...
Nie, nie. Prečo? Prečo sa červenám? Nemám prečo... veď som iba skončila v Potterovej hrudi. Tej úžasne vypracovanej a dokonalej hrudi....
„Som späť," zahlási a postaví sa predo mňa aj s tým moloazárom v ruke. Otrasiem sa a tiež sa postavím.
„Dobre takže teraz to daj tam, malo by to potom byť bezfarebné," čítam v knihe zatiaľ čo on stojí nad kotlíkom. Prídem k nemu a spolu to tam vhodíme. Elixír postupne stratí farbu a ostane úplne bezfarebný.
„Wow, čo teraz?" prekvapene pozerá do kotlíka.
„No teraz máme pol hodinu čas, potom tam dáme ešte päť lupeňov z muklovskej ruže a.... uvidíme sa až o mesiac," myknem ramenami a sadnem si na stoličku do ktorej ma pred tým posadil Potter. On si sadne vedľa mňa a skenuje ma pohľadom. Snažím sa to nevnímať ale po určitej dobe mi to už začne liezť na nervy.
„Už si našiel to čo si hľadal?" opýtam sa a pozriem naňho. Iba sa uškrnie ale neprestane sa na mňa pozerať.
„Áno našiel už dávno," neprestajne na mňa pozerá a usmieva sa. Ale tak pekne. Akoby na mňa bol hrdý alebo sa zo mňa proste tešil. Niekedy ho naozaj nechápem. Ale takto sa mi páči...
„A čo si našiel?" opýtam sa tiež s úsmevom za cieľom rozvinúť nejakú tú konverzáciu.
„Teba. Proste som si povedal že si nebudem odpierať prosté radosti života," vrhnem po ňom nechápavý pohľad na čo sa na mne iba zasmeje.
„Proste keď sa mi niečo chutí, budem to jesť. Keď niečo chcem tak pôjdem za tým a keď sa mi niečo páči tak sa nato budem pozerať," mykne plecami a nachvíľu uprie zrak na svoje topánky. Ja. Sa. Mu. Páčim?! Čože?!
„Dobre. Tak ani ja si nebudem odopierať prosté radosti života a budem sa pozerať na teba," vyhŕknem skôr ako si stihnem uvedomiť čo hovorím. Rýchlo zdvihne hlavu a pozrie na mňa. Zadržím dych a radšej skloním hlavu. Merlin čo som to povedala?
Pravdu.
Nie, nie. On sa mi nepáči. Nie! Prečo? Prečo zrovna on?
„Zabudni na to čo som povedala," skovám si tvár do dlaní snažiac sa potlačiť tie všetky myšlienky. Myslím že by som sa mala stretávať viac aj s inými ľuďmi.
Áno, určite to bude tým. Musím ísť aj za ostatnými a nebyť stále iba s ním. Určite sa mi nepáči. Nemôže.
Už keď si všimnem že ide niečo povedať radšej vstanem a prejdem ku kotlíku. Už to tam naozaj pekne voní ale ešte tých päť lupeňov a bude to dokonalé. Myslím že už aj tá pol hodina prešla takže asi to tam už môžem dať.
Zoberiem muklovskú ružu položenú na stole a pomaly z nej vytrhnem päť lupienkov. Je naozaj nádherná, ja proste milujem ruže. Tá ich krásna elegancia ale ostrosť zároveň. Naozaj nádherné kvety.
„Je ako ty," ozve sa pri mne Potter na čo sebou hneď trhnem a lupene padnú do kotlíku.
„Tá ruža, je ako ty. Jemná no ostrá zároveň. Elegantná ale napriek tomu jednoduchá. A hlavne nádherná," povie prezerajúc si ju v mojej ruke. Cítim ako sa mi do líc zase nahrnie červeň a tak iba rýchlo skloním hlavu. Keď však pocítim jeho dotyk na líci zase mnou prejde dobre známa triaška. No neodtiahnem sa, na to je to až moc príjemné. Chytí ma za bradu a jemne mi ju nadvihne čo ma prinúti sa naňho pozrieť. Prv zakotvím na jeho perách až zase skončím pri tých očiach hovoriace za všetko. Prezerám si jeho tvár a on zas tú moju. Najradšej by som z tadeto teraz zdrhla a už sa sem nikdy nevrátila ale nedokážem to. Jediné na čo sa teraz zmôžem je pozerať sa do jeho očí.
„Ehm-ehm, tak čo to tu máme?" ozve sa pri nás na čo sa rýchlo strhneme a Potter dá dole ruku z môjho líca na ktorom skoro okamžite pocítim vlnu chladného vzduchu. Slughorn si prezerá náš elixír a spokojne sa usmieva.
„Výborne. Podarilo sa vám to naozaj ukážkovo," spokojne okolo nás prejde a ešte sa stihne tak predvídavo pozrieť na Pottera ktorý sa hneď usmeje.
„Čo máš so Slughornom?" opýtam sa s úškrnom na čo sa obaja rozosmejeme.
„Čo cítiš?" mykne rukou ku elixíru a sám si privonia. Nahnem sa nad kotlík a vdýchnem tu úžasnú vôňu..
„Čokoláda, jahody, dážď a..." odmlčím sa pretože zacítim tú neskutočne známu mätovú vôňu. To nemôže byť pravda. Nadýchnem sa ešte raz no zase je to tam cítiť. Ako to je možné? Je vôbec možné aby som tam cítila jeho vôňu?
„A?" vrhne po mne pohľadom.
„Choď trochu ďalej," poviem a úplne ignorujem jeho otázku. On však bez otázok poslúchne a spraví pár krokov ďalej odo mňa. Znova sa nadýchnem no je to cítiť ešte viac. Zamračím sa a narovnám sa. Možno...možno to bola iba obyčajná mäta a nie tá jeho vôňa.
Keď však príde naspäť ku mne znova jasne cítim tú vôňu ale tentoraz na ňom.
„Prečo som mal ísť ďalej?"
„Len tak. Čo cítiš ty?"
Nepotrebujem predsa aby vedel že ho cítim v nápoji lásky. Sama tomu totiž nechcem veriť.
Potter sa nahne nad kotlík a s privretými očami sa zhlboka nadýchne.
„Tiež čokoládu, lipu, škoricu a...višne? Ale to od niekadiaľ poznám," nadýchne sa ešte viac a nakoniec sa pozrie na mňa.
„Potter nerada ti to hovorím a tým ti aj kazím tvoju poznávaciu chvíľku ale myslím že višne pozná každý, vieš totižto to ti je také zaujímavé že ono to rastie na stromoch..." moju sarkastickú chvíľku preruší až jeho smiech.
„Kráska ja viem čo sú to višne ale toto je trochu iné toto je iba ich vôňa ktorú som už niekde cítil. A už aj viem kde,"
„No tak kde. Osvieť ma," ironicky sa zasmejem prehĺtajúc fakt že ma zase nazval kráskou. On však príde bližšie ku mne a odhrnie mi vlasy na bok. Potom sa jemne skloní k mojej pokožke na krku a ja doslova cítim ako sa mi varí krv v žilách no napriek tomu ho nechám. Zhlboka sa nadýchne a naspäť vydýchne na moju pokožku jeho vrelý dych. Ani nepostrehnem kedy ale už mám zavreté oči a malý ston sa mi už derie na povrch. Keď mi však perami prejde po krku už ten malý trasľavý výdych neudržím. Pocítim ako sa usmeje a nakoniec sa pomaly odtiahne. Až vtedy si vlastne uvedomím že všetci nás so záujmom pozorujú vrátane jedného páru očí ktoré doslova sršia zlosťou.
Pomaly si uvedomím čo sa stalo a tak iba schmatnem tašku a behom prejdem k veľkým dverám na ktoré z celej sily zatlačím a vybehnem na chodbu. Dvere sa za mnou hlasno zabuchnú ale ja si všímam iba jedno a to je tá hlasná búrka za oknami.
WJsZVpb^