Predtým / 10.10.2k15
Všetko je strašné.
Dobre, na chvíľu to zastavím. Možno si teraz vravíte, že som príliš negativistická. Vlastne si to hovoríte takmer určite. Že som len ufňukané dievčatko, ktoré nemá inú činnosť, len rozprávať o svojich hlúpych problémoch. Niečo Vám o tom teda prezradím. Máte pravdu.
Cítim sa na nič, ale môžem si za to sama. Celý deň si v hlave premietam ten rozhovor, ktorý som totálne skazila. Ako vždy.
Dobre, negativity už seriózne stačilo. Koncentruj sa, pls.
Takže aby som pokračovala v mojom príbehu, ktorý je taký istý ako desiatky ďalších, ale aj tak ho stále čítate.... K veci.
Po vyučovaní som teda vyšla zo školy a niekoho zbadala... A teraz skočte z útesu, cliffhangeristi.
Ale prenesme sa do reality. Toto nevraví nikto, že? Aspoň som originálna.
☾☾☾
Pri múriku, ktorý je vonku pred školou, stojí dievča z rána. Samozrejme, že je to tá osoba, ktorá so mnou mala záujem komunikovať, ale ja som ju odmietla. Najprv premýšľam nad tým, že ju odignorujem. Proste odídem preč, nikto si ma ani len nevšimne. Ale potom mi skočí do hlavy myšlienka. Poznáte to, niečo z tých hlúpych motivačných knižiek pre introvertov, ktoré mi samozrejme rodičia kúpili na narodky. Vesmír ti možno dáva druhú šancu. Tak tam nestoj ako krava čakajúca na insemináciu a chop sa jej.
Netuším čo ma to napadlo, že mám v hlave túto myšlienku. Správne to má byť "mi", got it? Haha. Ok, grammar nazi vtipy nie sú vtipné.
Podídem k nej a pozdravím sa. Zdvihne hlavu a modrými očami sa na mňa pozrie. Niečo mi napovie, že čaká na ospravedlnenie.
"Prepáč za to ráno. Písali sme testy a proste... Bola som v strese... Snáď chápeš... Možno nie... Nevadí."
Rozprávam príliš rýchlo a priveľa bludov.
Buď. Už. Konečne. Ticho.
Usmejem sa ňu, aby som zakryla svoje rozpaky, aj keď to je skôr trápne, než milé.
"V pohode. Poznám jednu kaviareň, ktorá nie je ďaleko. Môžeme to prebrať tam," usmeje sa. Vydýchnem si a súhlasím, aj keď nepijem kávu a radšej by som šla domov.