Tento príbeh nemá žiadne mená. Možno sa pýtate prečo. Ako správny rozprávač mám povinnosť Vám to vysvetliť. Nezáleží na nich.
Nezáleží na nich tak, ako nezáleží na tom, že sa Zem točí okolo Slnka, alebo že sa Pluto opäť začlenilo do zoznamu planét Slnečnej sústavy.
Samozrejme, pomyslíte si, nájdu sa ľudia, pre ktorých to je podstatné. No tí ľudia to chápu. Vedia. Poznajú.
Ale na tom vlastne tiež nezáleží.
☾☾☾
Predtým / 10.10.2k15
Kráčam po prázdnej školskej chodbe. Moje myšlienky utekajú o dušu, ale ja sa doslova vlečiem.
Pohľadom sledujem zem, dívam sa na každú čiastočku prachu, ktorú zbadám. Čiže žiadnu, vzhľadom na moje dioptrie a absenciu okuliarov alebo šošoviek. To ma však nedonúti zdvihnúť pohľad a pozerať kam kráčam.
Gumovú podlahu školy zdobia podivné kvázi-ornamenty, ktoré tam sú asi na to, aby výsledný dizajn ešte zhoršili.
Stavím sa, že v predajni kde tú podlahu kedysi mali, bol nápis: extra hrozný vzhľad, prirážka 99%.
Ďalej skúmam podivné motívy zeme, kým do niekoho nenarazím. Možno som mala spomenúť, že tá chodba nebola tak úplne prázdna. Ups.
Nepodstatných ľudí nerátam.
"Pardon," ospravedlním sa ticho a idem ďalej.
"Hej! Nepoznáme sa?" opýta sa ma tá druhá osoba. Zdvihnem hlavu a vidím nakrátko ostrihané dievča s veselými očami. Má oblečené čosi čierne, neviem to presne identifikovať.
"Nemyslím," odpoviem a chcem sa vymaniť z jej zovretia.
Úsmev na tvári jej zamrzne a pustí ma. Okay, zase som to dokašľala. Socializácia je niekedy vážne ťažká. Možno keby som nebola zvyknutá od všetkých utekať, fungovalo by to.
Konečne vojdem do triedy a s výdychom si sadnem. Ďalší útrpný deň môže začať.