Nadskočila som dva metre do vzduchu. Keď som zistila, kto bol za mnou, srdce mi začalo biť ako o život. Chytila som sa za hruď a prudko vydychovala vzduch z pľúc. Spotila som sa a to som ani nebehala. Naposledy som sa tak zľakla, keď som pozerala svoj prvý horor. Cítila som sa, ako by som videla ducha. Teda Liam nemal od ducha ďaleko. V tom momente mal byť míle nad zemou. A on stál len tak za mnou v Lampášovej záhrade.
„Raz z teba dostanem infarkt. Vieš o tom?“
„Čo sa ľakáš?“ uškrnul sa Liam. „Nemáš čisté svedomie?“
Zagúľala som očami. „Nemal by si byť náhodou v lietadle, smer Švédsko?“
Prstom ďobal do najbližšieho lampiónu. Keď sa začal divoko hýbať v studenom februárovom vánku, prestal. Asi sa bál, že podpáli celý park. Potom sa otočil ku mne, nervózne si rozstrapatil vlasy a zasmial sa.
„Tak nejako som si myslel, že je utorok a..“
„..a je pondelok,“ dramaticky som dokončila zaňho. Nedokázala som zadržiavať smiech, tak som mu nechala voľný priechod.
Liam šialene rozhadzoval rukami. „Len sa mi smej! Vieš, ako trápne som sa cítil, keď ma ochranka vyvádzala z lietadla, lebo som tam bol načierno?! Trápnejšie som sa v živote necítil. Hanba na sto rokov... Malo mi byť hneď podozrivé, že chalani chýbajú.“
„Že som sa ťa na letisku nevšimla..“ povedala som sama pre seba.
Liam hneď spozornel. „Ty si bola na letisku? Prečo?“
„No mala.. teda stále mám pre teba pripravený menší monológ, ale tak som sa bála, že ho zabudnem, kým sa vrátiš späť do Londýna, takže som si povedala, že bude jednoduchšie prehľadať dve letiská, cestovať načierno v metre, lebo taxík, ktorým som sa rozvážala dostal defekt, a utekať z nástupišťa vo vysokých podpätkoch, aby som ti to mohla povedať dnes.“
„Aký monológ?“ divil sa.
„No.. Hlavnou myšlienkou asi bolo.. Je mi to ľúto, Liam.“
„Čo ti je ľúto? Asi mi to dnes dobre nemyslí. To bude tým stresom kvôli dnešku.“
„Ja.. mala som byť k sebe úprimnejšia. Dnes som si uvedomila dve veci. Prvou je, že som najšťastnejšia, keď som sama sebou. S Adamom som sa tak nikdy necítila. Ja.. ja som sama sebou, keď som s tebou. A druhá vec, celý ten čas, čakali sme na seba. Celý ten čas som čakala na človeka, ktorého som mala pred očami, iba som to často nevidela. Ja len.. Tak som sa bála, že budeš ďalším idiotom v mojom živote, že som nakoniec za idiota ja.“
Liam sa ku mne priblížil a zastrčil mi pár prameňov vlasov za ľavé ucho. „Ty nie si idiot, to ja. Mal som ti povedať skôr, že ťa ľúbim. Ja.. Myslel som, že proti Adamovi nemám šancu. Nie som bohvieaká konkurencia.“
„Práve, že si. Ty nemáš v mojom srdci konkurenciu. Dnes si ma naučil, že možno to nie je vždy pokrvná línia, čo z nás robí rodinu. Možno sú to ľudia, čo poznajú naše najtemnejšie tajomstvá alebo túžby a aj tak náš ľúbia, takže môžeme byť konečne sami sebou. Ja som takú osobu našla v tebe. Ja.. milujem ťa, Liam.“
Usmial sa o pobozkal ma. „Ja teba tiež, Sophie.“
„Práve si mi povedal Sophie.“
„Viem, pomýlil som sa.“
Ďobla som ho do pleca a on sa začal smiať.