„Čože?" vyvalila som na neho oči. Vrhol na mňa letmý pohľad a ďalej sa venoval riadeniu, ignorujúc moju otázku. Preradil rýchlosť. Urobil to s takou ľahostajnosťou, až som vyprskla do smiechu.
„Čo je?" spýtal sa, stále nespúšťajúc oči z vozovky pred nami. Pokrčila som plecami, zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť. Z ničoho nič mnou trhlo do strany a potom dopredu. Jason nečakane odstavil auto na krajnici a vypol motor. Svetlá v kabíne nechal svietiť. Otočil sa ku mne so zmrašteným obočím a znova sa opýtal: „Čo ti bolo také smiešne?" Pôsobil tak komicky, až som sa znova rozosmiala. Podráždene si vzdychol.
„Prepáč," zalapala som po dychu medzi záchvatmi smiechu, „ale..." ďalší päťminútový záchvat, počas ktorého nervózne klopkal končekmi prstov po volante. „V skutočnosti si taký iný," teatrálne som si ho poobzerala od hlavy po päty, keď som si konečne bola istá, že sa nezačnem znova rehotať.
„Veď to aj ty," poznamenal triumfálne. Dobre, musela som uznať, že v tomto mal pravdu. V tom experimente, alebo čo to bolo, som bola poslušné dievčatko, ktoré robí všetko pre svoju budúcnosť a v skutočnosti som zlá baba, ktorej nezáleží na svojom zdraví a má rada rešpekt a obdiv druhých ľudí.
Pokrútila som hlavou. „Dobre, pozrime sa na to takto," začala som. „Ty si milý, odvážny, dalo by sa povedať hrdina, pretože si ma zachránil z pazúrov šialeného vedátora, ktorý na mne vykonával nejaké pokusy, aby zo mňa vytvoril ľudskú smrtiacu zbraň, a o ktorom tvrdíš, že je to tvoj brat. Prepáč, ale tomuto sa naozaj nedá len tak ľahko uveriť. Ste presný opak," hlavne vaše oči, dokončila som v duchu myšlienku, tvoje zelené plné svetla a tepla a jeho modré studené a chladné.
Dlhú chvíľu mlčal, až som si myslela, že sa na mňa naštval, že som ho s ním porovnávala. Potom sa na mňa pozrel a šibalské ohníčky v jeho očiach sa nedali prehliadnuť. Zmätene som sa na neho zamračila. „Naozaj si povedala šialený vedátor?"
Vzdychla som si a prevrátila som očami. Zasmial sa a znova naštartoval.
„Musíme si niekde nájsť motel, v ktorom túto noc prespíme," informoval ma, keď sme sa ocitli na hrboľatej ceste. Prikývla som. To mi bolo jasné, ale v tejto chvíli ma to zaujímalo najmenej zo všetkého.
„Kedy sa vrátim domov?" vychrlila som na neho vtedy, keď to najmenej očakával, no moja otázka ho napriek tomu vôbec neprekvapila.
„Čoskoro," odvetil neurčito. Keď som sa nadychovala, že mu na to niečo odseknem, opatrne dodal: „Nechcem ťa znepokojovať, ale v tejto chvíli sme ďaleko od tvojho domova. Cesta tam bude trvať ešte veľmi dlho."
„Ako dlho?" neveriaco som sa spýtala. To nemyslí vážne, kde asi tak môžeme byť? V susednom meste?
„No, v skratke povedané, kým sa dostaneme k tebe domov, budeme musieť prejsť cez štyri štáty," povedal to tak rýchlo, že som mu skoro nerozumela. Zalapala som po dychu, no žiadna zmysluplná odpoveď mi neprišla na um, tak som zostala ticho sedieť na svojom sedadle s hlavou opretou o okno, sledujúc vyprahnuté okolie ponorené do takmer bezmesačnej tmy. „Ale má to aspoň jednu výhodu," začal znova. Vrhla som na neho zvedavý pohľad. „Budeme mať dosť času premyslieť si, čo povieme tvojej mame a polícii. Určite po tebe už hodnú chvíľu pátrajú."
„Tak sa zastavme niekde na benzínke, aby som im mohla zavolať a povedať, že som v poriadku a vraciam sa domov," navrhla som nadšene, no nádej vo mne spľasla tak rýchlo, ako sa nafúkla, keď začal Jason krútiť hlavou zo strany na stranu s ľútostivým výrazom na tvári. „Prečo nie?" nadšenie sa zmenilo na podráždenie.
„Nie je to bezpečné," to bolo všetko, čo mi na to povedal.
O necelú polhodinu sme vošli do malého mestečka. Kým sme hľadali ubytovanie, stavili sme sa vo večierke, kde sme si kúpili bagety a sušienky, aby sme nezomreli od hladu. Neuvedomila som si, aká som hladná, až kým som nezahryzla do šunkovej bagety. Slastne som vzdychla a hltavo som jedla. Bolo mi jedno, či sa zakvackám alebo na mňa popadá zelenina, nikdy som nebola šťastnejšia ako v tej chvíli.
Jeden motel sme našli až na druhom konci mesta. Okrem našej dodávky parkovali na malom parkovisku len tri autá. Vystúpili a poobzerali sme sa okolo seba. Zdvihla som pohľad k neónovému pútaču s názvom ubytovacieho zariadenia. Červená črievička.
„Znie to ako názov striptízového baru," zahundrala som si popod nos. Uvedomila som si, že presne to isté som si pomyslela o podniku, do ktorého som išla na prvú schôdzku s Jasonom. Night Star, spomenula som si na názov. Pevne som zovrela pery a snažila som sa na to nemyslieť. Síce to všetko nebolo skutočné, bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Teda až dovtedy, kým sme sa neocitli v aréne. Pokrútila som hlavou, aby som z nej vytriasla presvedčenie, že to všetko bolo skutočné. Pretože nebolo a ja som to vedela, aj keď mi Alice chýbala, akoby bola naozajstná.
Budova, ktorá sa nazývala motelom, bola stará, ošarpaná a celá červená so špinavými oknami zasadenými v tmavohnedých obitých drevených rámoch.
Prešli sme cez parkovisko. Mikinu som si privinula tesnejšie k telu, večer bol chladnejší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Vyšli sme po schodíkoch a vkročili sme cez presklené dvere na recepciu. Starý tlstý vrátnik s hustou bradou a holou hlavou zdvihol pohľad od televízie a prívetivo sa na nás usmial.
„Čo si prajete?" spýtal sa milo.
„Chceli by sme izbu pre dvoch. Dvojlôžkovú," dodal Jason keď videl, ako si nás vrátnik obzerá očami, ktoré mu komicky zväčšovali okuliare s hrubým rámom. Vrátnik prikývol a podstrčil Jasonovi nejaké papiere.
„Poprosím občiansky preukaz," Jason mu ho ukázal, „a tu sa podpíšte." Chlap sa obrátil a z jedného z množstva háčikov na stene zvesil kľúč s príveskom, na ktorom bolo číslo 6. Podal mi ho a žmurkol na mňa. Nie chlipne, ale priateľsky. Usmiala som sa na neho a vypochodovala som z recepcie. Jason ma nasledoval. Spoločne sme vykročili po terase, hľadajúc našu izbu. Síce sa mi moc nepáčilo, že budem na izbe s cudzím chlapom, určite to bol lepší variant ako byť sama a triasť sa, že sa každú chvíľu rozrazia dvere a dvaja svalnatí chlapi v čiernom oblečení ma odtiahnu späť do vyhorenej budovy a pripútajú ma ku kreslu.
Izba s číslom 6 sa nachádzala na úplnom konci terasy. Rýchlo som do dverí strčila kľúčik a odomkla ich. Už pomalšie som ich otvorila a načiahla som sa za vypínačom tesne vedľa dverí. Na strope sa rozsvietil starý luster s jedinou, slabo svietiacou žiarovkou a letmo osvetlil izbu s dvoma posteľami s nočnými stolíkmi a lampičkami, jeden bielizník, na ktorom stála stará televízia a dvere, zrejme vedúce do kúpeľne a na toaletu.
„No, nie je to nič moc, ale mohlo to byť aj horšie. Aspoň že je to tu čisté," poznamenal Jason, keď za sebou zamkol dvere. Mal pravdu. Síce bola stroho zariadená, ale voňalo to tu čistotou, v rohoch izby sa nenachádzala pleseň a keď som skontrolovala kúpeľňu zistila som, že v sprchovom kúte tečie teplá voda a záchod bez problémov splachuje. Dokonca na umývadle ležali tie malé mydielka, ktoré rozdávajú väčšinou len v hoteloch. Súčasťou sprchy bol tiež sprchový gél a šampón kvalitnej značky.
„Idem do auta po tvoje veci," zakričal na mňa Jason, keď som obzerala svoju bledú, vychudnutú, strhanú tvár v zrkadle nad umývadlu. Odtrhla som pohľad od svojho odrazu a vošla som do izby. „Dobre," odvetila som.
„O chvíľu som späť," ubezpečil ma, odomkol dvere a potom ich za sebou rýchlo zavrel. Rýchlo som priskočila k oknu vedľa dverí a rozhrnula som žalúzie. Sledovala som Jasonov chrbát ponáhľajúci sa k autu. Keď som si mohla byť istá, že nie som sama, bola som spokojnejšia. Uvoľnila som sa, keď sa predo mnou zrazu objavila zarastená tvár. Vyškierala sa na mňa. Zvreskla som a odskočila som od okna. Potom som sa zasmiala. Bol to vrátnik, ktorý sa na mňa usmieval a kýval mi z druhej strany okna. Vrhla som rýchly pohľad ponad jeho plece na Jasona, ktorý práve zamykal auto a rýchlo sa vracal naspäť. Pribehla som k dverám a otvorila som.
„Nechcel som vás vystrašiť," ospravedlňoval sa milý chlap, „ale prišiel som sa spýtať, či je všetko v poriadku."
„Nič sa nestalo, bola som zamyslená," mávla som rukou. „Áno, všetko je, ako má byť," ubezpečila som ho.
„Nepotrebujete niečo?" spýtal sa.
Zamyslela som sa. „Vlastne viete čo? Nemáte číslo na pizzeriu?" Chlap sa schuti zasmial a z vrecka vylovil ošúchaný zápisník. Chvíľu v ňom listoval, potom prepísal číslo na čistú stránku, ktorú vytrhol a s úsmevom mi ju podal. „Ďakujem," úsmev som opätovala.
V tej chvíli sa Jason prešmykol popri chlapovi a postavil sa vedľa mňa. „Čo sa to tu deje?" spýtal sa naoko žartovným tónom, no ja som v ňom cítila podtón podozrievavosti.
„Pýtala som si číslo do pizzerie," lístok s číslom som mu pichla takmer do nosa.
„Aha," odvetil s očividnou úľavou. Ruksak odhodil na posteľ a podal chlapovi ruku. „Ďakujeme, keby sa niečo dialo, dáme vám vedieť," nenápadne ho vypoklonkoval od dverí a potom ich rýchlo zamkol.
Lístok mi vytrhol z ruky. „Hej!" skríkla som. No on odpochodoval k pevnej linke tróniacej na nočnom stolíku vedľa jednej z postelí a začal vytáčať číslo. Zachichotala som sa. „Keby niečo, chcem šunkovú so syrom," oznámila som mu a zamierila som k ruksaku na druhej posteli. Kým telefonoval, vyhádzala som z neho veci.
Okrem minišiat a topánok na vysokom opätku, ktoré som mala na sebe vtedy, keď ma Jason s Williamom uniesli, som tam našla ešte jednu mikinu, legíny, dve tričká a jedno tielko a pomerne hrubú knihu, ktorú som mala rozčítanú. Toto bola zrejme jediná vec, ktorú som mala spoločnú s mojím nereálnym ja – keď to na mňa doľahlo, rada som sa ponorila do sveta fantázie. Vlastne som bola len na dvanástej strane, keď mi zavolalo jedno dievča z party s tým, že sa ideme zabaviť. Vtedy som knihu aj s ostatnými vecami nastrkala do ruksaku, ktorý som bohvie kam položila, a vykradla som sa z bytu, kým mama spala. Nevedela som si zmyslieť, prečo som si zbalila veci. Žeby som už vtedy pomýšľala na útek? Alebo som cítila, že sa takéto niečo stane?
V bočnom vrecku som našla peňaženku so svojimi dokladmi a pár dolármi, nejakú spodnú bielizeň, ktorú som, celá červená, rýchlo strčila späť a balíček cigariet, ktorý som okamžite vyhodila do koša v kúpeľni. Ale žiadny mobil.
„Odkiaľ si vzal moje veci?" spýtala som sa Jasona, keď položil slúchadlo.
„Mala si ich pri sebe, keď sme ťa uniesli," prekvapene odpovedal. „Nepamätáš si to?" Pokrútila som hlavou. Prižmúrila som oči v snahe rozpamätať sa a po chvíli sa mi to naozaj podarilo. Hádka s mamou, ja, potácajúca sa na vysokých opätkoch, zohýnajúca sa ku skrinke na topánky, šmátrajúca po ruksaku, ktorý som tam opatrne položila, predtým, ako som išla s priateľmi von. Potom znova ja, sediaca na obrubníku, ramienko ruksaku zvieram v oboch pästiach, kým sa ku mne Jason pomaly blíži.
„Aj som predtým mala pocit, že mi na tej spomienke niečo nesedí," poznamenala som, keď som si z ruksaku vyťahovala legíny, tielko a nohavičky. Prešla som do kúpeľne. Dvere som za sebou pevne zavrela a skontrolovala som, či niekde nie je nejaký priezor, cez ktorý by sa dalo špehovať (trochu paranoidné, ale človek nikdy nevie), potom som sa povyzliekala a vliezla som do sprchy. Pustila som na seba horúcu vodu a od úľavy som takmer vykríkla. Toto mi tak chýbalo. Ako dlho som vlastne nebola v sprche? A umývali ma vôbec? A čo s malou a veľkou potrebou? Nevedela som si predstaviť, ako to všetko robili.
Po vyše polhodine státia pod horúcou vodou som mala nohy úplne stŕpnuté, no stálo to za to. Zastavila som vodu a ruku som natiahla k osuškám visiacim na nástennom radiátore. Poriadne som sa poutierala a osušku zavesila tam, kde bola. Cítila som sa svieža. Mokré vlasy mi chrbát, celý rozhorúčený od horúcej vody, príjemne chladil.
Po mne šiel do sprchy Jason. Bol tam približne tak dlho ako ja. Zrejme mu tiež chýbala hygiena. Kým sa sprchoval, znova som sa začítala do knihy. Musela som začať od znova, pretože po tak dlhej dobe som si nespomínala, čo sa na tých dvanástich stranách udialo.
Takmer celú noc sme nespali, ale rozprávali sme sa. Vymýšľali sme príbehy, ktoré by sme mohli nahovoriť polícii, aby to znelo uveriteľne. Pravdupovediac, jeden bol neuveriteľnejší ako druhý, ale bola to nesmierna zábava. Ležali sme každý vo svojej posteli, pohľady upreté do tmavého stropu, nikdy sa nezastaviace ústa. Po takomto niečom som túžila od malička – ibaže nie s cudzím chlapom, ale s najlepšou priateľkou, ktorú som nikdy nemala (kým som sa nestala experimentom).
Napokon som sa Jasonovi priznala, že mi aréna tak trochu chýba. Zaujímalo ma, či by sa mi podarilo vyhrať, alebo či by som zomrela. A ako by vyzeral koniec.
„Žiadny koniec neexistoval," prerušil ma v polovici vety, v ktorej som špekulovala nad tým, či to boli veľké oceľové dvere alebo dvaja strážnici odetí v čiernom.
„Čože?" zašepkala som, ako keby som sa bála, že niekoho zobudím, hoci okrem nás dvoch v izbe nikto nebol. Čo sa nedalo povedať o susednej izbe. Tí ľudia – počuli sme troch alebo štyroch – tam súložili takmer celú noc, kvôli tomu sme nemohli zaspať.
„S tými oceľovými dverami si mala pravdu. Aj s tými strážnikmi. Keby si sa prebojovala na koniec, dostala by si sa k dverám, ktoré by sa otvorili po tvojom dotyku. Za nimi by čakali strážnici, ktorí by ťa akože mali odviesť do Williamovej kancelárie s tým, že budeš prepustená ako víťaz. Či už s Alice alebo bez nej. Ibaže v strede chodby by sa zrazu strážnici premenili na nejaké beštie a ty by si si s nimi musela poradiť. Ak by sa ti aj to podarilo, utiekla by si z budovy a ocitla by si sa v meste plnom podobných beštií, pričom by si nechápala, čo sa stalo a bohviečo by si si myslela. Bojovala by si tam na život a na smrť, ale horšie, ako v aréne. Aréna bola oproti tomu neviditeľné nič. Keby s tebou Alice stále bola, po čase by zomrela a ty by si tak či tak zostala sama. A stále by si unikala v snahe zachrániť si život. A myslela by si si, že je to skutočné. Bola by si od žiaľu zo straty rodiny a priateľov celá pomätená. Už by ti nebolo pomoci."
Preglgla som. „A ako dlho by ma tam nechal?"
„Kým by si nemala myseľ úplne vygumovanú a netúžila len po zabíjaní," povedal pomaly, aby som to stihla vstrebať.
„A prečo si zachránil práve mňa? Určite tam bolo viac dievčat alebo chlapcov, ktorí by to tiež potrebovali..."
„Nie," prerušil ma, „ty si bola prvá. Na tebe len chcel skúsiť, či to bude fungovať."
„A keby to nefungovalo?" spýtala som sa roztrasene. Niekde v podvedomí som vedela, čo bude nasledovať.
„Tak by ťa zabil."