18. november - streda
Stred týždňa. Ste v cudzom meste, nikoho tu nepoznáte. Čo by ste robili? Pravdepodobne by ste zašli pozrieť či je tu kino, alebo nejaká krčma alebo niečo, kde sa dá zabiť čas trocha kultúrne. A čo robím ja? Sedím tu v bunde a hrubých ponožkách a snažím sa vyvetrať ten sladký smrad. Bez úspechu. Vždy, keď sa mi zdá, že už som sa ho zbavil, sa vráti. Ide ma z toho drbnúť. Mám chodiť po vlastnom byte ako retard so štipcom na nose či čo? Akoby toho nebolo málo, znova som počul zvuky. Tentoraz to neboli vŕzgajúce dvere ale klopanie. Niekto mi vyklopkával na dvere, sedel som pred nimi a čakal na ten zvuk. V sekunde som ich otvoril ale chodba bola prázdna. Ak si zo mňa niekto uťahuje tak to má vymyslené dokonale.
S hnevom som zavrel okná a zakúril. Kurva, to je zima. A ten smrad je tu stále.
Vybehol som na chodbu a zamieril k domácemu. Nikto mi neotváral. Počkal som asi 15 minút a keď neprichádzal, vrátil som sa do bytu. Znova som počul kvapkanie vody. Vzal som schody na poschodie po dvoch a pritlačil sa na plechové dvere. Kvap. Kvap. Kvap. "FILIP!" Ozval sa zrazu ženský hlas a ja som odskočil. Nie, že by som bol padavka ale skúste si to zažiť. Priblížil som ruku ku kľučke, zaváhal som. Nebuď zbabelec, Filip. Sú to len dvere. Schytil som studený kov a trhol. Dvere sa samozrejme nepohli. Jediné kľúče mal Krištof a nemienil som sa ho ísť na to vypytovať. Vyzeral by som ako blázon.
Ešte dva krát som potiahol a potom som to vzdal. Takto sa tam nedostanem. A čo som vlastne čakal, že tam objavím? Nejaké káble a vypínač, to by bolo všetko, nie?
Zo zvedavosti som znova priložil ucho k plechu. Striaslo ma. Hlas neutíchal. Nariekal ešte náhlivejšie.
"Filip! Filip!"