Hermiona, ešte stále Grangerová, sedela vo svojej ordinácii. Dnes má síce svadbu, ale veď sa ešte nie je kam ponáhľať, všetko stihne. Teda, aspoň o tom ubezpečila už niekoľko ľudí. Napokon to s ňou všetci vzdali a nechali ju na pokoji. Hermiona si povzdychla. Spomínala. Veď napokon, ku ktorému dňu by sa sentiment hodil viac ako k tomu svadobnému?
Myslela na posledných päť rokov. A najmä na ich posledný ročník v Rokforte. Po dokončení štúdia sa rozhodla stať sa liečiteľkou. Vo svojom mladom živote už videla priveľa zlého a nebezpečného, a takto bola aj užitočná. Popritom, vo voľnom čase pracovala na svojom projekte Spolku pre ochranu práv škriatkov. Jej S.O.P.L.O.Š. si v poslednom čase začal získavať čoraz väčší rešpekt. Kingsley schválil jej návrh zákona ohľadom vykorisťovania domových škriatkov a väčšine z tých stvorení sa naozaj zlepšil život. No nedokázal jej poskytnúť ohľadom ministerstva dostatočnú finančnú podporu. Mala rada svoju prácu, obe svoje práce, hoci tá druhá bola stále iba tak trocha snom. Verila však, že sa jej to jedného dňa splní.
Uškrnula sa pri spomienke na deň, keď nadšený Ron spolu s Harrym nastúpili do aurorského výcviku. Ron to však napokon vzdal a prihlásil sa na miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii. Profesor Weasley, ako si ho väčšinou doberali jeho starší bratia, s výnimkou Percyho, ktorý sa naparoval, že Ron si určite vzal príklad z neho. „A možno to dotiahne aj na riaditeľa," dodal, vtedy Percy pyšne, za čo si vyslúžil zborové odfrknutie od všetkých weasleyovských súrodencov.
No a z Harryho sa stal výborný auror. O jeho schopnostiach vôbec nepochybovala. Ani na chvíľu. Veď po všetkých tých problémoch boli aurorské skúšky hračka.
Prvé mesiace po záverečnej bitke boli ťažké, až o niekoľko dní na nich doľahli všetky straty v plnom rozsahu. Zomrelo toľko nevinných ľudí... Fred, Lupin, Tonksová, Moody, Colin, Dobby... Vyhrali, no za víťazstvo zaplatili príliš vysokú daň ...
Zrazu na okno zaťukala sova, ktorá priniesla dnešného Denného Proroka. Zaplatila jej, sova zahúkala a odletela. Hermiona jej závidela, aj ona by najradšej niekam uletela. Niekam ďaleko... Potriasla hlavou. Čo ti to len chodí po rozume, Hermiona! To bude asi ten strach so svadby, ukľudňovala sa. Všetky nevesty sú vraj nervózne. Aspoň tak sa to hovorí.
Pche, nahováraj si čo chceš, aj tak ti to nepomôže, odpovedal jej druhý, zlomyseľný hlások v jej hlave - svedomie.
Prstami si masírovala spánky. Už nechcela rozmýšľať. Otvorila Proroka, aby sa rozptýlila. Hneď na prvej strane stálo:
Piate výročie víťazstva nad Tým-čo-ho-netreba-menovať
píše špeciálna korešpondentka Rita Skeeterová
„Už by Voldemorta mohli konečne volať menom," zahundrala a následne sa zamračila. Skeeterka, pomyslela si otrávene. Úžasné, prvé čo si všimne je meno tej otravnej ženskej. Rita bola vždy jej najmenej obľúbenou osobou na svete. Ak by sa však niekto spýtal toto isté menovanej novinárky, bez mihnutia oka by menovala Hermionu. Tento ich vzťah bol vzájomný a trval už naozaj veľmi dlho.
Hermiona si istovala ďalej, na druhej strane našla ďalší veľký tučný nápis, ktorý ju rozrušil
Bývalý Smrťožrút - Lucius Malfoy na slobode!
Napísala Čcho Čhangová
Lucius Malfoy, ktorý vždy patril k najváženejším členom čarodejníckej komunity, bude po piatich rokoch väzenia onedlho prepustený na slobodu.
Malfoy kedysi patril k prívržencom Veď-viete-koho, ktorí boli neslávne známi pod menom Smrťožrúti. Malfoyovcom bol skonfiškovaný celý ich majetok a z časti použitý na znovuotvorenie Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.
Narcissa Malfoyová v súčasnosti žije v Doveri. Bola omilostená vďaka šľachetnosti Harryho Pottera, ktorý dosvedčil, že mu pomohla a nevydala ho Tomu-koho-netreba-menovať. Jediný syn Malfoyovcov – Draco, Hermionu pri zmienke o ňom pichlo pri srdci, sa nachádza niekde v zahraničí, kam odišiel bezprostredne po dokončení školy.
Draco Malfoy sa skutočne zmenil. V poslednom ročníku sa nenaparoval, bol skôr tichý, veľa času trávil v knižnici len sa učil. Ron sa mu často smial, že už je z neho bifľoš ako Hermiona. Ona sa zakaždým nahnevala, no Malfoy to prechádzal mlčaním. Až raz mu odpovedal typickým Malfoyovským tónom, že on radšej bude bifľoš, než taký zadubenec ako on. Hermiona v tej chvíli nevoľky vybuchla do smiechu. Malfoy sa jej vtedy snáď prvýkrát pozrel priamo do očí a ona si s prekvapením všimla, že majú úžasnú šedú farbu. Rýchlo odvrátila pohľad lebo cítila, ako jej na líca vstupuje červeň. No a Ron sa na smrť urazil a nerozprával sa s ňou asi týždeň. Ach, zlatý Ron, pomyslela si. Pozrela na hodinky. Pol dvanástej. Do tretej má kopu času. Prelistovala noviny. Nebolo tam nič zaujímavé, len na piatej strane bola správa doplnená Harryho veľkou fotkou.
Najlepší priatelia Chlapca ktorý prežil sa dnes berú!
AKO DOPADNE SVADBA ROKA?
Pod článkom bola podpísaná, na Hermioninu nevôľu opäť Rita Skeeterová. „Bože," zamračila sa Hermiona keď si v rýchlosti prebehla kúsok článku. Znechutene odložila Proroka. Radšej sa Skeeterkine bludy ani nenamáhala čítať.
Hermionine spomienky sa zatúlali opäť k Rokfortu. Niekedy mala chuť opäť sa tam vrátiť, znova byť tým malým jedenásťročným dievčatkom, ktorého jedinou starosťou boli domáce úlohy.
Aspoň do toho osudného Halloweenu v prvom ročníku. Keby ju vtedy Harry a Ron nezachránili pred trolom, netušila čo by sa s ňou stalo. A ak by náhodou prežila, ktovie, či by si k sebe oni traja našli niekedy cestu. Pousmiala sa. Vzala do rúk fotku ich tria, ktorú mala na stole. Bola jej najobľúbenejšou. Obyčajná muklovská fotka. Odfotil ich jej otec, stáli na stanici King's Cross, práve prišli Rokfortským expresom domov na prázdniny. Mali za sebou prvý ročník plný dobrodružstiev, hoci neboli úplne úžasné v pravom zmysle slova. Pri spomienke na Chlpáčika ju stále mierne striasalo.Hermiona na fotke stála v strede, po jej pravici stál Harry, ktorý zvieral fotoalbum od Hagrida s fotkami jeho rodičov, a na ľavo bol Ron, uškŕňal sa svojim typickým úsmevom a tešil sa na prázdniny.
Aké bolo vtedy všetko ľahké! Teda celkom ... vrámci možností. Hoci hrozilo, že Voldemort sa chystá k svojmu návratu, čo sa mu aj neskôr skutočne podarilo, bohužiaľ, ani jeden z nich si v plnom rozsahu nedokázal predstaviť tú hrôzu. Hermiona rýchlo odohnala tieto myšlienky. Ešte stále to bolelo. A vedela, že aj bude. Bremeno za víťazstvo bolo naozaj horkosladké.
Pohľad jej znovu padol na Proroka. Lucius Malfoy. Od Harryho vedela, že sa čoskoro dostane na slobodu. V skutočnosti ho Ministerstvo prepustilo do len domáceho väzenia vďaka jeho napomáhaniu aurorom, aby pochytali zvyšných Smrťožrútov. Harry sa s ním stretol a potom Hermione opisoval, ako sa stal z hrdého Luciusa Malfoya zlomený muž. Pochudol, pribudli mu vrásky, vlasy mu pretkávali šediny a zmenil sa aj jeho hrdý nezlomný pohľad. Tieto myšlienky na Malfoya staršieho Hermionu roztrpčili ešte viac.
„Draco," povzdychla si mimovoľne. Ani si neuvedomila, že to bolo nahlas.
O pár dní po víťazstve nad Voldemortom, veľmi krátko po bitke na Rokforte, sa rozhodla odcestovať do Austrálie. Všetci Weasleyovci sa premiestnili do Brlohu a ona išla s nimi. Vedela ale, že tu nebude dlho. Možno deň, nanajvýš dva. Viac by nezniesla. V Ginninej izbe mala odložené svoje oblečenie, ktoré si nezobrala na ich výpravu za horcruxmi a veľa iných svojich osobných vecí. Zbalila si však iba to najnutnejšie, k tomu samozrejme mapu a prútik.
„Môžem ísť s tebou, ak chceš," zopakoval Ron nesmelo svoj návrh už asi piatykrát.
Hermiona si ešte narýchlo pribalila jednu knihu a zapla batoh. „Ron, ďakujem, ale nie," odmietla.
„Prečo? Premiestnime sa a spolu ich nájdeme rýchlejšie! Možno by sa aj Harry pridal..."
„Nie, Ron," zopakovala ráznejšie. Posadila sa na posteľ a naznačila mu, aby sa posadil k nej. Urobil tak. „Ron, ja..." uvažovala ako začať. Nechcela mu ublížiť. „Musím nájsť mamu a otca!" povedala mierne zúfalo. „Mám ťa rada a budeš... vy všetci mi budete hrozne chýbať," vravela rýchlo. Krátko ho pobozkala na pery. „Ale potrebujem byť sama."
Ron nevedel čo povedať. „Hermiona..." chcel ju presvedčiť a pomôcť jej. Akosi však nenachádzal tie správne slová.
„Nie, počúvaj ma," prerušila ho opäť. „Pochop ma prosím!" Po lícach jej tiekli slzy. „Nechcem sa premiestňovať, chcem cestovať, úplne normálne, bez kúziel. Po muklovsky. Potrebujem si oddýchnuť od tohto všetkého. Nájsť rodičov, ospravedlniť sa im, smútiť! Spracovať všetko čo sa stalo, všetko čo sme prežili! Ale ty musíš zostať tu. Tvoja mama ťa potrebuje ako nikdy predtým," hovorila. Pôsobila zúfalo a dúfala že, to pochopí. „Ron..." dodala prosebne. „Potrebujem čas."
„Samozrejme... ale pošleš mi sovu?" spýtal sa jej rezignovane.
Prikývla, uľavilo sa jej. Chápal ju. „Určite." Schúlila sa v jeho náruči. Ron ju začal dosť neohrabane hladkať po chrbte a vlasoch. Pomaly sa upokojovala. Naozaj potrebovala robiť teraz úplne normálne veci. Tu by sa to nedalo. A hoci si naozaj kútikom srdca priala Rona požiadať aby s ňou šiel, nemohla. Ronova rodina ho potrebovala. Strata Freda bola príliš čerstvá, bolestivá, a ak by Ron ušiel tak by ho to dohnalo neskôr a možno by to malo oveľa horšie následky. Navyše cítila, že naozaj potrebuje byť sama.
Harry trval, na tom, že ju odprevadí na letisko a hoci ho ona vytrvalo odmietala, napokon sa mu podarilo presvedčiť ju.
„Dávaj na seba pozor, Herm," požiadal ju a pobozkal ju na líce. Objali sa.
„Aj ty, Harry," zašepkala. „A žiadne maléry," dodala varovne.
„Myslím, že tých som už mal nadosmrti dosť," odvetil s miernym úškrnom. Myslel to však vážne aj napriek tomu, že vedel, že sa im nevyhne tak či tak. Bol koniec koncov Potter, a takisto ako jeho otec aj on priťahoval problémy. No bol medzi nimi jeden rozdiel - James si ich zvyčajne vyrábal sám a Harryho skôr prenasledovali.
„Napíš nám, Hermiona. Veľa šťastia pri pátraní. A keby si čokoľvek potrebovala, daj vedieť a ja hneď prídem," usmial sa na ňu.
Takto sa usmievať, to vedel len Harry. Povzbudivo. Jej to dodalo odvahu a vieru, že napokon všetko dobre dopadne. Bola mu vďačná, že akceptoval jej rozhodnutie. Akosi chápal, že to prázdno čo cítila v duši musí zaplniť sama. „Napíšem," opätovala mu úsmev. „Dozri na Rona," požiadala ho ešte.
„A kto dozrie na mňa?" spýtal sa pobavene.
„Ginny sa toho isto s radosťou ujme, Harry Potter," zasmiala sa Hermiona.
Takmer dva mesiace Hermiona strávila hľadaním rodičov. Neboli však v Austrálii - tá sa im asi zunovala. Odskočili si na Nový Zéland. Stopovacie kúzlo, inštinkty a určitá dávka šťastia boli jej vernými spoločníkmi a ona svojich rodičov napokon našla v malom hoteli vo Wellingtone. Nasledujúca polhodina patrila k najhorším v jej živote, ale zniesla to. Rose a Hugo Grangerovci sa na ňu veľmi hnevali. A boli pritom dosť hluční. Našťastie, predtým ako im prinavrátila spomienky zapečatila dvere a použila muffliato. Po karhaní prišlo na radu objímanie a slzy. Všetci traja stáli v objatí a svorne plakali. Hermiona sa ospravedlňovala a zároveň ich jedným dychom ubezpečovala, že je v poriadku.
„Odpustíte mi?" spýtala sa. Mierne sa od nich odtiahla a úpenlivo ich prosila pohľadom.
Rodičia si vymenili pohľady. Matka si povzdychla a rezignovane kresla na pohovku. Otec slabo prikývol. „Ale všetko nám vyrozprávaš. Pravdivo a bez prikrášľovania."
Hermiona váhala. „V poriadku," súhlasila napokon. „Ale bude to dlhý príbeh." A naozaj hovorila. Začala od úplného začiatku, porozprávala im príbeh o Kameni mudrcov, o Tajomnej komnate, pri ktorom obaja pohoršene zhíkli, pretože to, že ich jediná dcéra skamenela im akosi zabudli oznámiť.
Hermiona pípla krátke „Prepáčte" a snažila sa pokračovať. Hovorila im o všetkom o čom si predtým netrúfla lebo vedela, že by ju spať na Rokfort nepustili.„A to bolo všetko," ukončila vyčerpane svoje dlhé rozprávanie. Dívala sa na stenu pred sebou aj keď ju v skutočnosti nevidela. Znova sa ocitla vo Veľkej sieni, uprostred tej hrôzy.
„Takže ten Voldy-niečo je už nadobro preč?" spýtala sa jej mama a prerušila tým spleť jej myšlienok.
Hermiona prikývla a pozrela sa na mamu, do jej očí, ktoré boli rovnaké ako jej vlastné. „Je koniec," utrela si slzu, ktorá ju zradila. Mala pocit, že sa jej uľavilo. Cítila sa lepšie a prvýkrát sa odvážila veriť, že raz opäť bude všetko dobré.
Druhýkrát sa jej tento príjemný pocit zmocnil, keď sa vrátili do Londýna. Opäť doma vo svojej posteli, v izbe kde vyrástla, ktorá bola jej útočiskom. S úsmevom skontrolovala svoju skrýšu s pokladmi. Všetko bolo tak ako si pamätala. S láskou a sentimentom pohladila drevené veko krabičky, na ktorom boli vygravírované jej iniciálky. Prezerala si predmety, ktoré jej boli také drahé, no v skutočnosti nemali žiadnu inú hodnotu. Napríklad vstupenka z jej prvej návštevy kina, stará fotka z jej muklovskej školy, list z Rokfortu... Všetko si prezerala a sem tam sa pousmiala. Dokonca jej zopár krát ukvapla slza. Potom všetko starostlivo znova odložila a opäť skryla.
Zrazu začula zvláštne ťukanie. Pozrela sa k oknu a zbadala sovu s listom. Prekvapilo ju to. Rýchlo vstala, a otvorila oblok. Sova vletela dnu a pyšne vystrčila nôžku, aby odovzdala list. Hermione sa na prvý pohľad zdal veľmi hrubý. Odviazala ho a neveriacky vyvalila oči na rokfortskú pečať.
List z Rokfortu? Nečakala, že ešte nejaký dostane. Ani si nevšimla, že sova odletela. O čo len môže ísť? Rýchlo ho otvorila:
Vážená slečna Grangerová,
rada školy a Ministerstvo Mágie sa zhodlo na tom, že otvoria pre tento špeciálny rok takzvaný ôsmy ročník aby si študenti mohli dokončiť vzdelanie končiace skúškou Mimoriadna legálna odborná kategória.
Ak si želáte pokračovať v štúdiu, vyplňte prosím priložené formuláre. Zoznam povinnej literatúry a pomôcok vám bude zaslaný ďalšou sovou poštou.
S pozdravom,
Minerva McGonagallová
riaditeľka
Hermiona si list prekvapene prečítala ešte niekoľkokrát. Rokfort! Bolo to neuveriteľne úžasné. Skvelé! Vzrušujúce ... Cítila naraz snáď milión pocitov a srdce jej splašene tĺklo. Odrazu však posmutnela a ovisli jej plecia. Už sa tam nemôže vrátiť. Nielen kvôli spomienkam, ale najmä kvôli rodičom. Nechcela a hlavne nemohla ich zase opustiť. Dlhovala im jeden celý rok.
Znova sa ozvalo klopanie, tentoraz na dvere jej izby. Neodpovedala, a jej mama trocha pootvorila dvere.
„Zlatko, obed je hotový. Urobila som aj tvoje obľúbené muffiny ako dezert a..." Rose Grangerová sa zháčila. „Čo to je?" spýtala sa, keď sa Hermiona pokúšala list skryť.
„Nič mami, to je len..." váhala. Ale sľúbili si predsa, že už si nebudú klamať. Podala mame pergamen. Tá si list rýchlo prečítala. Napokon sa na svoje dievčatko usmiala.
„Ale veď je to skvelé, Hermi," pohladila ju po vlasoch. „Veľmi dobre viem, ako to tam miluješ a tvoj otec to vie takisto."
„Ale sľúbila, som že vás už znova neopustím. A navyše, nie som si istá, či to dokážem..." odvetila Hermiona.
„To, že sa už nikdy navzájom neopustíme ale neznamená, že na sebe budeme nalepení v jednom kuse. Išli by sme si na nervy!" zasmiala sa pani Grangerová. „Navyše, ja a ocko máme teraz aj tak kopec práce s ambulanciou. Vídali by sme sa iba večer, ak vôbec," dodala. „Potrebuješ tam ísť, Hermiona. Nemôžeš sa celý život skrývať vo svojej izbe! Nemyslíš, že je to neúctivé voči tým, ktorý tú strašnú noc neprežili? Musíš žiť ďalej aj pre pamiatku svojich priateľov. Aj oni by to iste chceli! Som si istá. Musíš myslieť na pekné veci a nie na smutné. Život je pekný, Hermiona. Má aj zlé dni, ale tých krajších je viac. Ver mi," žmurkla na ňu. Potom sa mierne uškrnula. „Ak si dobre spomínam, vravela si, že typickou vlastnosťou Chrabromilu je odvaha, nie?"
Hermiona sa usmiala a prikývla. „Milujem ťa mami, vieš o tom?"
A tak sa prvého septembra Hermiona opäť stretla s Ronom a Harrym na nástupišti deväť a trištvrte.
„Hermiona!" začula ako niekto volá jej meno. Spoznala jeho hlas okamžite a pery sa jej skrútili do úsmevu. Ron sa k nej nadšene rozbehol. Nevideli sa celé leto. Opätovala mu jeho objatie.
„Tiež si mi chýbal," usmiala sa. „Vy obaja," venovala úsmev a pusu na líce aj Harrymu. „Ginny?" spýtala sa zvedavo. Obzerala sa po kamarátke, ale nikde ju nevidela.
„Je hlavná prefektka," vysvetlil Harry. „Musí si plniť povinnosti." Mierne prevrátil očami. Stále nechápal, aké povinnosti môže mať, keď školský rok ešte technicky ani nezačal a stále sú v Londýne.
„Čaute!" Neville Longbottom tiež práve prešiel cez magickú stenu. „Ste pripravení na nový školský rok?"
Hermiona a Harry prikývli. Ron napokon tiež. Nemal chuť sa vracať na Rokfort, s Harrym plánovali aurorské skúšky, lenže matka mu dala rozkaz si najprv dokončiť MLOK-y. A tak Ron následne donútil Harryho ísť tiež. Harry to však nebral až tak tragicky. Naopak. Trocha dúfal, že si konečne užije aspoň jeden normálny rok. Navyše by to znamenalo byť minimálne do Vianoc bez Ginny, a takto mohli byť spolu a dohnať stratený čas.
„Viete, kto všetko sa k nám ešte pridá?" spýtala sa Hermiona zvedavo.
„Netuším," odvetil Harry.
Ron však zaškrípal zubami. Upieral pohľad kamsi pred seba. Harry doňho štuchol, Neville a Hermiona sa zvedavo obzreli tým smerom. Kúsok ďalej od nich stála Narcissa Malfoyová a Draco. Pevne ho objímala a niečo mu šepkala do ucha. Draci mal nečitateľný výraz tváre. Napokon takmer nebadateľne, stroho prikývol. Pozrel sa ich smerom, akoby vycítil ich pohľad, ale hneď sa odvrátil. Hermiona sa cítila hrozne hlúpo. Mierne pokrútila hlavou. „Poďme si obsadiť nejaké kupé, kým sú ešte voľné," navrhla.
Cesta vlakom bola nezvyčajne tichá. Sem tam niekto z ich malej skupinky niečo utrúsil a znova sa všetci ponorili do ticha. Dívali sa von oknom, každý ponorený do spomienok. Ako tak ubiehal čas, Hermiona dokonca trocha zadriemala. Harry si čítal o metlobale, Neville sa potichu rozprával s Ronom aby ostatných nerušili. Keď prišla čarodejnica s občerstvením, Ron si išiel kúpiť čokoládové žabky. Ponúkol Harryhho a Nevilla, ale obaja odmietli. Ron otvoril jednu žabku. Pozrel sa na kartičku. Bola tam Morgana!
„Áno!" zakričal radostne, na čo sa Hermiona strhla. Harry a Neville si vymenili pobavené pohľady. „Prepáč," ospravedlnil sa Ron vzápätí Hermione.
Pousmiala sa, keď pochopila. Posledná kartička, ktorá mu chýbala do zbierky. „To je skvelé, že ju konečne máš," povedala milo.
Dvere na kupé sa otvorili a vošla Ginny. „Prišla som vás na chvíľu pozrieť," oznámila. Posadila sa vedľa Harryho a dala mu pusu. „Chýbala som ti?"
„Rozhodne," odvetil s úsmevom.
Rona si ani jeden z nich nevšímal. „Stratil som autoritu staršieho brata," zahundral.
Hermiona sa naňho usmiala. „Ale no," odvetila mu rovnako ticho. „Predstav si, že by nechodila s Harrym ale s niekým iným," utešovala ho, no Ronovi to bolo momentálne celkom jedno.
„Toho by som aspoň mohol zbiť," zahundral otrávene.
Dnes Hermiona nemala toľko pacientov a tak len sedela, mlčky pozorujúc fotografie na stole. Boli to prevažne čarodejnícke fotky, no našli sa tam aj muklovské na ktorých boli jej rodičia. Chytila do ruky tú z posledného dňa na Rokforte. Boli na nej všetci spolužiaci zo všetkých fakúlt. Hermione sa páčila. Vyzeralo to na nej akoby nikdy neexistovalo to škatuľkovanie, predsudky a nepriateľstvo. Zavrela oči a opäť sa ponorila do spomienok.
September sa blížil ku koncu. Hermiona pomaly kráčala hore do soviarne po úzkych schodíkoch, v ľavej ruke zvierajúc list pre rodičov. Písala im pravidelne. Soviareň bolo veľká kruhová miestnosť, nachádzala sa na najvyššej južnej veži Rokfortského hradu. Na bidielkach spalo niekoľko desiatok sov, ostatné boli zrejme na love alebo doručovali poštu. „Poď sem, prosím," požiadala Hermiona jednu zo školských sov, ktoré mali povolené používať. Myšiarka upokojujúco zahúkala a priletela k Hermione. Pyšne, že si vybrali práve ju, vystrčila nôžku a čakala, kedy jej na ňu Hermiona uviaže list. Zrazu však zafúkal silný vietor a Hermione odvialo obálku z rúk.
„Ach nie... " zaúpela a pokúsila sa poštu zachytiť. Neúspešne.
„Ale, ale, Grangerová," ozval sa známy ťahavý hlas. „Mala by si byť opatrnejšia." Uškrnul sa. „Na, tu máš."
„Ďakujem Malfoy," prekvapene poďakovala a vzala si od neho obálku. Konečne sa jej podarilo pripevniť ten list na nohu sovy, ktorá vzápätí odletela. Hermiona ju pozorovala, až kým sa jej nezmizla z obzoru.
„Čo tu robíš, Malfoy?" spýtala sa ho odrazu, nepremyslene.
Draco sa poobzeral okolo seba a keď sa uistil, že ich nikto nesleduje, naklonil sa k Hermione. „Nuž Grangerová, vieš, je to prísne tajné. Ale prezradím ti to keď chceš." Krátko sa odmlčal. „Vieš, ja posielam list," zveril sa jej šeptom.
Hermiona naňho chvíľu zostala zarazene civieť. Keď si však uvedomila, čo Malfoy svojimi slovami skutočne myslel, zasmiala sa. „Nie, nemyslela som toto," zvážnela.
„Tak čo?" Opýtal sa jej ľahostajne bez toho, aby jej venoval čo len jediný pohľad. Zatiaľ pripevnil list na nohu svojmu výrovi. „Počkaj aj na odpoveď dobre?" povedal sove. Výr zahúkal že rozumie, a odletel tým istým oknom ako predošlá sova.
„Myslela som tým čo robíš tu, na Rokforte," zvedavo k nemu zdvihla zrak. Hneď ako to dopovedala, vedela, že prestrelila.
Draco sa na ňu chladne pozrel. Hermiona takmer zaspätkovala pre tým oceľovo šedým pohľadom.
„Prepáč," pípla a utiekla.
Hermiona potriasla hlavou a snažila sa zahnať spomienky, no príliš sa jej nedarilo. „Nie, Hermiona, na čo to myslíš?! Nezaslúži si to! A navyše to voči Ronovi vôbec nie je čestné," vynadala si nahlas.
„A to, je čestné, že sa zaňho chcete vydať aj keď ho v skutočnosti ho neľúbite slečna Grangerová?" ozval sa pokojný hlas za jej chrbtom.
***
Ahojte,
Predstavujem vám svoju úplne prvú poviedku s tematikou Harryho Pottera a dúfam, že sa vám bude páčiť. Celý nápad vznikol už dávnejšie, keďže milujem HP, ale ten hrozný (aspoň pre mňa určite) epilóg som dodnes neprekúsla, pretože mi prišiel hrozne umelý a silený.
V deji sa budem snažiť kánonu, aj keď niekedy nejakú maličkosť som nútená upraviť, aby sa mi to hodilo k príbehu, ale vždy vám o tom napíšem :)
Budem sa tešiť na Vaše reakcie :)
Kisses -V