PRED 10 ROKMI
Práve som sa dokúpala a dala si na seba moje obľúbené pyžamko. Bolo biele a na sebe malo potlač s rôznymi kvetinkami. Tereza, moja spolu bývajúca u mojich optrovníkoch, mi zaplietla dva vrkoče. Spoznala som ju pred dvoma týždňami, keď ma zo sirotinca poslali k náhardným rodičom. Boli sme tu dokopy dvanásť deti, no s Terezou hoci bola o 5 rokov staršia ako ja som si veľmi rozumela. Ja som mala dvanásť rokov. Vždy, keď som nevedela zaspať lebo som mala nočné mory tak ma vedela ukludniť. Spievala mi a vždy mi položila ruku na jej hruď nech cítim tlkot jej srdca, ktorý ma upokojoval. Ja som mala veľkú chuť na zmrzlinu hoci bolo už veľmi neskoro a všetci spali. Ja som sa rozhodla, že pôjdem potichúčky dole a vezmem si ju. Výjdem z izby na tmavú chodbu a idem k schodisku. Keď som dole v kuchyni tak si zasvietim svetlo a vyberiem z mraziaku zmrzlinu. Mňam milovala som vanilkovú zmrzlinu bola to moja obľúbená.
Ako som jedla zmrzlinu som zrazu začula kroky. Zľakla som sa a rýchlo ju odložila. Keď chcem ísť ku schodisku narazím do niečoho.
,,Darianka? Čo robíš hore o takomto čase?"prehovorí na mňa jeden z opatrovateľov. Bol to starší muž asi okolo štyridsiatky. Nebol vysoký ani nízky. Mal veľké brucho ako santa, no nemal žiadne vlasy.
,,N-nič. Bola som smädná." odpoviem so strachom.
,,Vodu máte na izbách. Povedz mi pravdu inak zobudím Ingrid."Ingrid bola jeho manželka a bola veľmi nepríjemná.
,,C-chcel-la som z-z-mrzlin-nu."koktavo poviem.
,,Keby sa to Ingrid dozvedela, tak by bola veľmi nahnevaná."povie.
,,Pros-sím nehovor--rte jej to."prosebne poviem.
,,Nepoviem iba ak sa so mnou zahráš."povie mi a usmeje sa na mňa. Nemala som z toho dobrý pocit, no nechcela som aby sa to Ingrid dozvedela. Navyše rada sa hrajem.
,,Dobre."súhlasím.
Chytí ma za ruku a vedie ma do zadnej miestnosti. Keď vojdeme dnu dvere zamkne na kľúč. Nechápala som. Asi aby sme nezobudili Ingrid. Boli sme v niečo ako pracovni. On si sadne na malý gauč, ktorý tu bol a usmeje sa na mňa.
,,Poď tu a sadni si."ukáže na jeho koleno. Ja som si nebola istá, ale strach z Ingrid mal väčšiu váhu. Keď podídem k nemu a sednem si na jeho koleno tak ma hneď chytí okolo môjho pásu.
Bolo mi to nepríjemné, no nepovedala som nič. Neskôr chytí moju ruku a položí ju na svoje lono. Vtedy pochopím, že to nie je správne.
,,Páči sa ti čo cítíš?"slick povie a zasmeje sa.
Neskôr som už len počula hlasy a krik. Môj krik. Nie musím vstať! Už to nechcem zažiť znovu! S krikom sa prebudím. Tvár som mala mokrú od sĺz a bola som celá spotená. Zase som mala nočnú moru. No v tej nočnej more ma nezachránila Tereza, tak ako to bolo v realite. Celá v rozpakoch sa postavím a chcem ísť k oknu sa nadýchnuť, mala som zase záchvat. Keď som sa chcela načiahnúť do šuflíku po lieky neboli tam. Namiesto toho tam bol iba stolík s lampou. Nevedela som sa nadýchnuť. Potrebovala som ten liek. Potrebujem vzduch. V toľkom rozpoložení si neuvedomím, že nie som u seba v izbe, ale niekde úplne inde.
Sled udalostí, ktoré sa stali predtým ako som pravdepodobne odpadla sa mi prehrali hlavou. No nemala som čas nad tým rozmýšlať potrebovala som vzduch. A to rýchlo. S trasúcimi nohami idem k oknu, ktoré bolo na pravej strane od postele a otvorím ho. V hlave som si prehrávala dychové cvičenie, ktoré mi lekár poradil. Z hlboka som sa nadýchla a opať vydýchla. Dala som si ruku na srdce a sústredila sa na jeho pulz.
,,Budeš v poriadku Darianka. Bude to všetko dobré."opakovala som si. Po tvári sa mi liali slzy, no to patrí tiež k tomu aby sa moje telo a myseľ ukľudnila. Zrazu začujem buchnutie dvermi. Ja sa otočím a zbadám tam stáť ženu.
Bola to nízka pani už s vráskami okolo očí a úsť. Vlasy zviazané vo vrkoči mala blond, no šediny tvorili väčšinovú časť jej vlasov. Mala ostré modré oči a na sebe mala oblečené klasickú uniformu pre služobníctvo.
,,Ste vporiadku?"spýta sa ma so silným ruským prízvukom. Podíde ku mne a chytí ma za čelo. Ja stojím ako socha.
,,Radi Boga, ya ubyu yego!"chytí sa za hlavu a niečo povie po rusky. (proboha zabijem ho)
,,Poď dievča veď ty celá horíš a vyzeráš hrozne."chytí ma za ruku a vedie ma ku dverám, ktoré boli oproti postele v pravom rohu.
Keď ich otvorí vojdeme do kúpelne. Bola to čisto biela kúpeľňa s prvkami striebra. Bola tu sprcha, záchod a umývadlo so zrkadlom. Ja som stále stála na mieste. Tá postaršia pani spustí vodu v sprche a podíde ku mne. Bola som stále v šoku a preto som nijako nereagovala.
,,Počúvaj musíš sa osprchovať vlažnou vodou. Máš vysokú horúčku a pokiaľ príde lekár nemôžeme ťa takto nechať."
,,Nedotýkajte sa ma! Kde to som? Ten muž s očami diabla to on ma uniesol."už som toho mala dosť. Bola som v nevedomí. Nevedela som ani len kde som, aký je deň a koľko je hodín.
,,Všetko vám to vysvetlí Nikolai, len teraz ma musíte počúvať inak odpadnete. Nič ste ani nejedli a máte vysokú horúčku."Nikolai. To bolo meno toho monštra? Nezaujímalo ma nič z toho. Chcela som ísť odtiaľ preč.
Otočím sa a hoci bolo moje telo veľmi oslabené behom som išla k hlavným dverám od izby a chcela som utiecť, no narazila som do niekoho hneď ako som vyšla z dverí. Zakrúti sa mi hlava a podlomia sa mi nohy, no zachytí ma pevná ruka. Keď sa pozriem na človeka, tak som zamrzla. Bol to on. Monštrum. Stál predo mnou v jeho plnej kráse. Na sebe mal bielu košeľu a čierny oblek. Vkasy pekne učesané a jeho výraz chladný.
,,Nikolai!"povie tá staršia pani a začne naňho rozprávať po rusky. Znelo to ako nadavanie. Akoby karhala svoje dieťa. On iba nad ňou prekrúti očami.
,,Ostav nas."povie jej po rusky. Ona iba zakrúti hlavou niečo mu ešte pred odchodom povie a odíde. Nie ona ma tu s ním nechala samú. Stále ma ešte držal za ruku.
,,Kde to som? Čo odo mňa chceš?"spýtam sa ho.
On ma ignoruje a ťahá ma za ruku k posteli. Posadí ma na okraj postele a on si sadne do kresla oproti.
,,Povieš mi konečne čo odo mňa chceš?"neviem odkiaľ som nabrala odvahu.
,,Darianka Angelov. Nemala by si byť náhodou Angelova?"pozrie na mňa. Odkiaľ vie moje priezvisko? Z ťažka prehltnem.
Má pravdu. Malo to byť Angelova, ale na matrike sa pomýlili, ale mne to nevadí.
,,Čo chceš? A povieš mi kde to som?"
,,Si v Rusku Solnyshko."Rusko? Robí si zo mňa srandu. Ano mužem byť v Rusku? Do tela sa mi dovalila panika.
,,A-ako je to možné?"stále v šoku sa spýtam.
,,Jednoducho. Zdrogovali sme ťa a vzali ťa s nami do lietadla."on je šialený. Hovorí akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete. Zdrogovali?!?
,,Ty si blázon! Veď ty si ma uniesol!"postavím sa a idem k oknu. Potrebujem vzduch.Nepáčilo sa mi to ako často na mňa išli úzkosť a záchvaty za posledný týždeň. Bolo to až priveľmi časté.
,,Čo robíš?!?"pribehne ku mne a chytí ma za ruku. Myslel si, že idem skočiť? Možno aj áno vzhľadom na situáciu. Možno skok z okna je lepší ako byť v jeho prítomnosti.
,,J-ja som v-v Rusku?"spýtam sa ho ešte raz pre istotu. Nemôžem, nemôžem dýchať. Cítim ako celá sila z môjho tela sa stráca. Akoby mi by niekto dlaňou stláčal moje srdce.
,,Dýchaj Darianka!"počujeme jeho prenikavý hlas.
Zavriem oči a predstavím si, že som na lúke plnej kvetov. Ruku si položím na hruď a sústreďujem sa na tlkot. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Neuvedomujem si, že druhou rukou stláčam zápästie Nikolaia. Jeho hlas počujem iba v diaľke. No nerozumela som. Rozprával rusky.
Neprešlo ani päť minút a do izby vošli traja ľudia. Jeden postarší pán a dve ženy. Otočím sa na nich, už trošku ukľudnená, no stále som mala pocit ťažoby na hrudníku. Postarší pán mal v ruke kufrík a dievčatá mali dve veľké tašky. Nikolai ma posadí na kreslo a začne s nimi rozprávať. Opäť som nič nerozumela. Potom sa otočí ku mne.
,,Toto je môj lekár. Máš veľmi vysoké teploty a si celá červená. Postará sa zatiaľ o teba aj so setričkami. Tak ťa prosím poslúchaj a nerob mi hambu."myslela som, že mu asi jednu strelím. No bola som vyčerpaná a ak sa nenechám vyšetriť, tak viem, že dlho nevydržím.
To čo spravil Nikolai nasledovne ma prekvapí. Zodvihne ma a odnesie ma k posteli. Položí ma na posteľ a ide si sadnúť na druhú stranu. Ja som mala veľký pocit únavy a preto som nereagovala. Keď ma lekár začal vyšetrovať, Nikolai mi prekladal všetko. Mala som veľmi oslabený organizmus a bola som aj veľmi dehydrovaná. Spýtal sa či beriem nejaké lieky mimo a vtedy sa zastavím. Nechcem aby vedel, že beriem lieky na úzkosti. Môže to použiť proti mne, no ak nechcem každú sekundu mať záchvaty, tak odpoviem. Lekár sa zarazí, keď počuje aké lieky beriem. Jedna zo sestier mi nasadí infúziu a na čelo mi dá studený obklad. Lekár mi dá moje lieky a plus ešte antibiotiká. Neskôr odídu, no ja som už príliš unavená na to aby som niečo povedala a oddám sa spánku.
Počujem šepot a to ma donúti otvoriť oči. V izbe bolo prítmie, svietila tu iba lampa. Otočím sa a zbadám jednu zo sestier, ktoré ma ošetrovali. Mala som neuveriteľné sucho v ústach no cítila som sa oveľa lepšie. Keď sestrička zbadá, že som sa prebudila usmeje sa na mňa. Bola to mladá brunetka so zelenými očami a výraznými čŕtmi. Možno ak jej poviem, že ma tu držia nasilu pomôže mi. Rusky neviem, no skúsim angličtinu.
,,Prosím pomôžte mi. O-oni ma uniesli."prosebne poviem a pozriem sa na ňu. Ona sa zatvári súcitne, no pokrúti hlavou.
,,Prepáčte, ale nemôžem."odpovie mi.
,,Aj vás tu drží nasilu?"spýtam sa jej, lebo iné vysvetlenie nevidím.
,,Oh nie. Pracujeme pre pána Khovanskeho už dlhé roky."zasmeje sa. Ľudia dobrovoľne pracujú pre toho šialenca? Khovansky. Myslia tým Nikolaia? On má ľudí na všetko. Kto to vlastne je? Bojím sa, že odpoveď sa mi páčiť nebude.
,,Tak som rada, že viete po anglicky. Aspoň vás môžem informovať o vašom stave. Po infúzii už to je oveľa lepšie. Vrátila sa vám aj farba do tváre, no musíte jesť a veľa piť. Čo sa týka tých antidepresív, tak ja osobne vám odporúčam navštevovať terapeúta a skúsiť nejaké bylinky, lebo sú na vás a vaše srdce dosť silné. Výsledky z krvi boli dobré."vymení mi ešte jednu infúziu a dá sa mi napiť vody.
Bola som stále v tom istom oblečení, cítila som sa veľmi špinavá. Čo so mnou teraz bude? Plánuje ma tu držať pokiaľ ma nezabije? Alebo ma chce predať? Toľko otázok a myšlienok sa mi hnalo hlavou ani sa nenazdám a hodiny, ktoré som si nedávno všimla ukazovali pól jednej ráno. Už mi odtiekla aj infúzia a mala som viac síl. Potrebovala som ísť aj na wecko. Odkryjem sa a posadím sa. Nohy som mala ešte slabé, no to bude tým dlhým ležaním. Trošku si ich poňaťahujem. Keď sa chcem postaviť otvoria sa dvere a dnu vojde tá staršia pani, čo tu bola ráno. Nebudem už skúšať žiadať o pomoc. Nie som hlúpa. Všetci pracujú pre toho monštra.
Mala v ruke tácku s jedlom, ktorú položí vedľa postele na stolík.
,,Ah už ste hore slečna. Bolo mi nariadené aby som vám doniosła jedlo. Ako sa cítite?"usmeje sa na mňa.
,,Vás šéf běžne nosí dievčatá domov a takto ich tu drží? Lebo vy sa tak určite chováte akoby táto situácia pre vás bola úplne normálna."už som toho mala dosť. Všestci tu boli očividne chorí na hlavy.
,,Oh to sa mýlite. Ste prvé dievča vôbec okrem mňa v tomto dome. Rozhodne táto situácia nie je bežná, no bola som v oveľa horších dievča."odpovie mi tá staršia pani. Prvé dievča?
,,Tak mi pômožte utiecť odtiaľ to. Prosím. Doma v Bulharsku ma čaká moja teta. Určite je strachom bez seba. Vy nemáte deti?"spýtam sa jej. Ona sa na mňa pozrie tak divne.
,,Jedzte prosím."prekrútim očami. Toto nemý zmysel. Všetci preňho pracujú.
,,Nechcem ďakujem."nebudem jesť jedlo od nich.
,,Musíte jesť dievča. Sám Nikolai mi nariadil aby som vám doniesla jedlo."
,,Čo ma po ňom? Pozrite nechcem k vám byť nepríjemná, ale vy všetci ma tu držíte nasilu proti mojej vôli. Rozumiete?"nahnevane poviem.
,,Nechaj nás Sasha."hlas toho psychopata zaznie hneď ako vojde do izby.
,,Nič nejedla Nikolai."povie mu už ako som počula Sasha.
,,Povedal som nechaj nás."ona ho poslúchala a on bol k nej taký nepríjemný. Bolo mi jej aj ľúto. Keď Sasha odíde on si sadne opäť do kresla oproti.
,,Jedz!"povie prikazovacím tónom. Stále mal na sebe oblek, no teraz už mal kvapky krvi na košeli a dám ruku do ohňa za to, že bola ľudská.
,,Nechcem."poviem.
,,Prstaň trucovať. Robíš zle iba sebe nie mne."neviem či sa mám smiať či plakať. Odpojím sa od infúzie a postavím sa.
,,Čo odo mňa chceš?!? Kto vlastne si? Prečo ma tu držíš?"nekričala som, no môj nahnevaný tón ste nemohli prepočuť.
Keď sa postaví on zarazím sa. Bol odo mňa o dosť vyšší ja som mu bola hlavou tesne k jeho hrudi.
,,Pozri ja som kľudný človek, mňa tak ľahko nenahneváš, lenže tebe sa to darí veľmi dobre Darianka. Ale je normálne, že máš takéto otázky a keďže si u mňa môžem ti ich zodpovedať. Tak ak chceš vedieť odpovede tak si pekne sadni a počúvaj."rozprával tak kľudne akoby mi hovoril čo dnes robil. Ja som bola zaskočená jeho kľudným tónom, ktorý nesedel s jeho slovami. Poslúchnem ho, no nie preto lebo sa ho bojím, ale preto lebo chcem vedieť odpovede. Dobre možno sa ho aj bojím. Keď sme opäť obaja posadení naznačí nech sa pýtam.
,,Kto vlastne si?"otázka, na ktorú chcem aj nechcem vedieť odpoveď.
,,Som Nikolai Khovansky. Som Pakhan, stojím na čele bratvy a riadím celé podsvätie. Ak nevieš čo bratva je, tak je to kriminálna organizácia, na ktorej čele stojím ja a mám ďalších štyroch, ktorý mi pomáhaju v určitých oblastiach v Rusku, no moje meno je známe aj mimo Ruska."hrdo odpovie.
Bratva. Kriminálna organizácia. Čiže mafia. Nelegálne veci. Vraždy, drogy, pašovanie, obchodovanie s ľudmi, čierny trh. A ja sedím s Pakhanom. Inak povedané šéfom celej tejto organizácie. Čo on odo mňa len môže chcieť?
,,Myslela som si, že to je mýtus, ale očividne nie. Čo chceš odo mňa? Prečo ma tu držíš?"spýtam sa konečne.
,,Videla a počula si toho veľa. Najprv som si myslel, že si špiónka, no je očividné, že nie. Priznám sa, že chcel som ťa na mieste zabiť, bola si pre mňa zbytočná príťaž. No popravde sám neviem, prečo som ťa nezabil. Možno predsa len sa objavila ľútosť v mojom čiernom skazenom srdci. A tak aby si nebola mne na škodu a nemusel ťa zabiť, tak budeš od teraz tu."
,,Čiže ak tomu správne chápem budem od dnes tvoja slúžka? Počuješ sa čo rozprávaš? Uniesol si ma iba kvôli tomu čo som videla a počula? Nemôžeš ma tu držať donekonečna. Nepatrím ti. Buď ma zabi alebo ma nechaj ísť."nič už nedávalo zmysel.
,,Mýliš sa Darianka. Môžem a budem ťa tu držať koľko ja chcem a dokedy chcem. A ver tomu že mi patríš. Od dnes patríš mne a nič to nezmení. To aké bude tvoje postavenie v tomto dome, záleží iba na tebe a tvojom správaní. Zabiť ťa? Príliš ľahké bola by škoda toľkej krásy. Takže môžeš sa rozlúčiť s hociakým životom, ktorý si žila doteraz lebo od dnes patríš mne. Ber to ako láskavosť. Si prvá a posledná, ktorá má takúto možnosť. Váž si to."mám si to vážiť?
,,Najedz sa. Pošlem po Alexandre čisté oblečenie pre teba a o útek sa ani nepokúšaj. Nedokázali to ani vytrénovaný zabijaci. Vitaj v mojom svete Darianka."postaví sa a odíde preč. Ja stále sedím a pozerám sa na stenu oproti mne.
Čo za absorudnú situáciu to bolo? Len tak si ma tu môže držať? Naozaj teraz toto bude môj život? Prišla som práve o svoju slobodu? Je to zvrátene a choré, no rozhodne to nebudem len tak akcepotovať.
Čo myslíte? Podarí sa Darianke od Nikolaia utiecť? Prečo sa rozhodol Nikolai takto? Ak sa vám príbeh zatiaľ páči tak zanechajte komentár alebo hviezdičku. Ďakujem 🤍.