Ráno som sa zobudila na silné buchnutie dverí. Okamžite som sa prebrala a v stotine sekundy som už bola v sede. Pri mojej posteli sa mi vyrysovala postava mojej mamy.
"Ahoj." nevinne som sa usmiala. Je mi totiž to úplne jasný dôvod jej rannej návštevy.
"Kde si bola predvčerom v noci?" začal sa výsluch.
"No.. S Marekom." rozhodla som sa opäť hovoriť len pravdu. No samozrejme nie úplne..
"Kde ste boli?" vysypala zo seba.
"U neho doma." mykla som ramenami.
"Čo ste robili?" začala som mať pocit, že si tie otázky dopredu pripravila.
"Mami.." zasmiala som sa. "Pozerali sme nejaký film a ja som zaspala, tak ma u seba nechal prespať." povedala som čo najpresvedčivejšie a dúfala, že mi to zožrala.
"A to si mi aspoň nemohla večer zavolať že sa zdržíš?" dostala zo seba na jeden nádych.
"Mami, však sa nič nestalo." so smiechom som prevrátila očami.
"Tak nestalo? Celý večer som bola v strachu, či si v poriadku." vyhodila rukami do vzduchu.
"Tak si mi mala zavolať." nechápavo som sa zasmiala.
"Nedostupná." povedala, ešte som ani nestihla dokončiť vetu.
"Ouu.." prehrabla som si vlasy a nahodila nevinný úsmev. Mama si len povzdychla a rýchlym krokom opustila moju izbu.
******
Stojím pri vani a pozorujem prudko tečúci prúd vody. Rozhodla som sa, že po posledných pár dňoch si konečne doprajem relax.
Keď už vaňa bola vodou naplnená takmer po okraj, vodu som zastavila a zhodila zo seba župan.
Akurát som sa chystala už vkročiť do vody, keď sa z kuchyne ozval mamin hlas.
"Karin, niekto za tebou prišiel." zamrazilo ma. Okamžite som cez seba prehodila župan a vyšla z kúpeľne. Prešla som do kuchyne, no tam po mame nebolo už ani stopy. Bol tam iba Nikolas.
"Ahoj." nervózne som si viac zahalila svoju hruď.
"Ahoj." pozrel sa na mňa trochu prekvapene.
"Čo tu robíš?" založila som si ruky.
"Chýbaš mi." odpovedal po chvíli. Až keď to povedal som si uvedomila, ako strašne chýba aj on mne. Jeho objatia, dotyky, bozky.. No neviem prečo, ale mám po tom nie moc peknom zážitku nejaký blok.
"Aj ty mne." sklonila som hlavu.
"Karin, ja pochopím, ak chceš byť s ním."
"Čože?" spýtala som sa zaskočene.
"Strávili ste spolu noc a odvtedy sa ku mne chováš celkom inak.. Nebuď so mnou len z ľútosti."
"Dobre vieš že milujem len teba." zareagovala som pohotovo.
"Tak prečo si odo mňa držíš odstup?" položil mi otázku, na ktorú som nevedela odpoveď. Teda vlastne vedela, no nemohla som mu ju povedať.
"To ti nemôžem povedať." povedala som potichu, na čo odvrátil odo mňa zrak.
"Ale s mojou láskou k tebe to nemá vôbec nič." pokúsila som sa ho uistiť.
"Jasné." zasmial sa a vydal sa na odchod.
"Čo bude teraz?" zastavila som ho.
"To sa pýtam ja teba." otočil sa ku mne.
"Myslím, že by nám prospela len menšia pauza." sklonila som hlavu.
"Keď sa chceš rozísť, povedz to narovinu." podišiel ku mne bližšie.
"Nechcem." odpovedala som pohotovo. "Len sa musím z niečoho spamätať." doplnila som.
"Z čoho?" spýtal sa zaskočene.
"To ti nepoviem." pošepkala som.
"Mne to môžeš povedať." pohladil ma po tvári a ja som sa vzápätí od neho vzdialila.
"Možno sa to raz dozvieš." odvrátila som zrak do okna.
"Ľúbim ťa." povedal po chvíli.
"Aj ja teba." pousmiala som sa. Úsmev mi oplatil a bez slova odišiel. Utrela som si padajúcu slzu z tváre a vydala som sa späť do kúpeľne. Oficiálne som si skazila prázdniny. Dať si pauzu.. Čo ma to vôbec napadlo? Už teraz mi chýba..