Nadežda

13.

Nevnímala sprvu jemné štuchanie ľakťom od Anastasii,ktorá ju tak chcela upozorniť na udalosť,čo sa diala pred ich stanom. Po nejakom čase jej to už liezlo hore krkom,tak chytila Anastasiu za lakeť a vyhrnula plachtu stanu,ktorá oddeľovala ich od tej zimy a chcela ju vyhodiť von do snehu. Avšak udalosť,ktorá sa diala vonku ju v tom zastavila. Namiesto toho,aby ju vyhodila von ako to mala pôvodne v pláne ju zase vtiahla dnu. Avšak ani tento úkon ju neubránil pred zásahom snehovej gule. Rozprskla sa jej na tvári,zopár kvapiek si našlo cestu k jej svetru a pod neho,kde začal nepríjemne studiť. Zasyčala a namosúreným pohľadom hladala vinníka. Stretla sa s pohľadom modrých očí,ktoré na ňu hladeli. Franz. Ten,ktorý jej zachránil vedro unášané prúdom. Robil jej poslednú dobu malé láskavosti,snažil sa byť na ňu milý a pomerne často sa na ňu usmieval.
Nadežda tomu nechápala. A teraz ju zasiahol guľou (stále lepšie,než guľkou zo zbrane,povedzme si pravdu). Chrbátom ruky si utrela tvár,svižne si čupla a nabrala do rúk sneh,z ktorého uťapkala gulu. Potom tak ako si svižne čupla k zemi,vystrela sa na rovné nohy a hodila po ňom snehovú gulu. Presne do nosa. Po tvári sa jej roztiahol úsmev...