Výskumné stredisko, niekde v Nevadskej púšti.
„Nemôžme to spustiť,“ Holdenova tvár skamenie po zúfalom výkriku.
„Už nie je cesty späť,“ zamrmle Rio, ktorý si v rovnakom okamihu prejde prstami po koreni nosa, na ktorom mu sedia okuliare. „Pracovali sme na tom roky, Holden. Roky,“ vzdychne, no jeho nadšenie pomaly opadáva. Prirovnal by to k svojej záverečnej skúške z biochémie. Všetko to nadšenie z predstavy čo bude potom, keď sa konečne oslobodí z nekonečných stoviek hodín tvrdej driny, zanikne v hlbokej únave, ktorá ho sužovala po celú dobu výskumu. Necíti ten víťazný záchvev, zimomriavky po celom tele. Je jednoducho príliš vyčerpaný na to, aby prejavil radosť, ktorá ho zaplavila spolu s pocitom úľavy a zadosťučinenia. „Prvý test spúšťam za desať, deväť, osem...“
Všetci v miestnosti stŕpnu, len Holdenovi sa mierne trasú ruky. Nesúhlasil s tým už od začiatku, dostal sa sem omylom. Teda, nebolo to omylom-omylom, ale čím viac dní trávil v spoločnosti týchto magorov, tým bol čoraz viac presvedčený, že svet sa dostal na samotný vrchol éry veľkého rozvoja. Ak sa im tento experiment podarí, už nebude cesty späť. Ľudstvo stratí aj to posledné, čomu mohlo bez najmenšieho zaváhania dôverovať.
„...sedem, šesť, päť...“
Riovi sa v očiach obiavia slzy. Sú predzvesťou toho, čo príde v najbližších okamihoch. Smrť bude nevyhnutná, nie však dnes, nie však tu.
„...štyri, tri, dva, jeden,“ priloží dlaň k biometrickej čítačke. „Moje meno je profesor Aurel LaMarik. Je dvadsiateho štvrtého októbra roku Tigra, šesť hodín, jedenásť minút, devätnásť sekúnd. Zahajujem experiment 6661.“
„Veľa šťastia,“ pošepli všetci členovia tímu naraz.
Holden aj s ostatnými subjektmi experimentálnej skupiny sa na seba posledný raz pozreli a potom prišla tma.