Mladé dieťa noci spoza stromov hľadelo na učupené drevené domce. Vyzeralo to, akoby sa rozprestierali v strede hája. Bolo to nádherné. Dokonca magické. V takej dedinke raz chcela bývať. Už dávno cítila, že paláce jej rodičov pre ňu nie sú. Vedela, že po tomto už nebude žiaden krok späť. Kúsok v nej sa proti jej dávnemu rozhodnutiu vzoprel, no nenávisť a zatrpknutosť ho rýchlo umlčali.
Rozhodla sa teda túto malebnú krásu porušiť. Pokaziť. Tak ako kedysi pokazili ju. Ilyana si nepamätala už nič z jej dávnej minulosti, keď bola veselým a milým dievčaťom. Keď zachraňovala zvieratá a odmietala z nich piť. To malé citlivé upírča nahradila zlomená žena. Už ani netušila kde sa nachádza, cítila len hlboký smútok a hnev volajúci po pomste. Zášť jej bublala každým úderom srdca čoraz silnejšie.
Vedela, že s úderom noci príde jej chvíľa. Načerpala dosť sily z krvi a mäsa lovcov, bude teda môcť použiť najvyššiu mágiu jej rodu. Nezastavia ju ani meče, ak títo úbohí dedinčania vôbec nejaké majú, ani vidly či dýky. Pomsta bude vykonaná.
Celý deň sa Ilyana len prechádzala po lese a jej túžba po ďalších krvavých jatkách rástla. Najradšej by do dediny prišla okamžite. No slnko ju vyčerpávalo a ona si nemohla dovoliť nechať zdupkať všetku korisť, ktorá sa jej priam núkala. Predstavovala si, ako sa so svojimi očnými zubami zaborí do mäkkého ľudského mäsa a teplá krv jej stečie po odhalenom hrdle. Lepší pocit zatiaľ nezažila. Nechala sa úplne ovládnuť šialenstvom, ktoré jej krv ponúkala.
Oprela sa o strom a spokojne sa usmiala. Nasýti sa a pomstí rodinu. Znelo to ako skvelý plán. Bola prvý raz po dlhom čase šťastná. Ktovie, možno vstúpi aj do ľudskej histórie. Zrazu ju premohol smútok. Slané slzy jej vo veľkých potokoch stekali po tvári, akoby sa už nenaplakala dosť. Myslela, že jej telo už nedokáže vyprodukovať ani kvapku tejto priezračnej tekutiny.
V podstate nemyslela na nič. Plakala, lebo to potrebovala. Musela dostať všetky emócie von. Na rozdiel od väčšiny upírov, ktorých poznala, bola oveľa ľudskejšia. Ostatní boli vždy takí chladní, neobmedzovali ich starosti, emócie, či city. Ju áno. Táto podoba s ľuďmi sa jej bridila. Chcela sa toho silou mocou zbaviť, no bolo omnoho jednoduchšie nechať sa uniesť.
Aby si spôsobila väčšiu bolesť, myslela na svojich rodičov, na ich obrovský dom, ktorý bol zničený tými kreatúrami, ktorí si hovoria ľudia. Ich zámok sa nachádzal ďaleko odtiaľto, len to vedela naisto. Keď sa vtedy vrátila domov, našla ich oboch ležať nehybne na zemi s krížami zapichnutými v ich hrudiach. Boli poliatí svätenou vodou, ktorá pre Ilyanu páchla ako hniloba, a pomazaní cesnakom. Nemohla sa ich ani len dotknúť, inak by jej dotyk ich pokožky spôsobil neskutočnú bolesť. Čo bolo najhoršie, nezomreli počas boja, ale po ňom. Ľudia vojnu vyhrali a spálili všetko čo súviselo s upírmi. Snažili sa ich vykynožiť, aby už viac nezažili teror, ktorý sa odohrával počas bojov. Ilyana si musela priznať, že sa snaží spraviť to isté. Na zlomok sekundy si dokonca pomyslela, že je to zlé. No nešlo len o pomstu. Krvná mágia, s ktorou sa spútala počas rituálu s lovcami ju nútila pokračovať ďalej.
Vyvolávala v nej spomienky na tú chvíľu, keď ich našla. Pamätala si to ako keby sa to stalo včera.
Vykríkla vtedy hlasom plným bôľu a zrútila sa k zemi. Svätená voda jej nepríjemne udierala do nosa, až ju napínalo. No ona chcela vyjadriť poctu rodičom. Vzopäla ruky k nebu a preklínala všetkých, čo to spravili. Sľubovala ľudskému bohu, že sa pomstí.
Svojím náboženským fanatizmom ľudia znesvätili jej dom. Ona prisahala Krvi, bola ňou pokropená, už keď sa narodila. Preto sa rozhodla. Vzala svoju vykladanú dýku spoza sáry čižmy a spravila krátky rez na svojom zápästí. Červenou tekutinou, čo jej odtiaľ vytekala, pokropila telá oboch upírov. Snažila sa nakresliť znak Krvi.
Ruka sa jej od vyčerpania triasla, no zvládla to. Čakala ju ťažšia skúška. Priložila si ruku k ústam a, odriekavajúc pradávne slová, fúkla. Na zápästí sa jej rozhorel oheň.
Priblížila horiacu pažu k dvom telám ležiacim na dlážke. Snažila sa nevšímať si pálenie cesnaku, chcela dopriať rodičom dôstojný pohreb. Oblečenie na telách sa bleskurýchlo chytilo a pomaly plápolala aj upíria koža.
Slzy jej stekali po tvári, keď tam tak stála. Mala vtedy iba štyridsať, v ľudskom svete jedenásť, nikto si nezaslúžil pretrpieť to, čo ona. Čo bude teraz robiť?
Všetko v dome pohltil plameň. Ilyana v tom zočila nebezpečnú krásu, takú čistú, akú ešte nikdy nevidela. Plamene z nej strhávali šaty a ona v nich postupne mizla celá. Jemné ruky ohňa ju hladili po celom tele. Túžila sa vznietiť a ísť za rodičmi, do krajiny večnej krvi. No oheň ju miloval, tak ako ona milovala jeho. Hoci by ju najradšej pohltil, pustil ju z jeho láskavých okov.
Jej najhoršia nočná mora vždy končila takto. Uistením, že všetko bude dobré. Ale nič sa nestalo! Ilyana síce žila, no bola uväznená v trápení, ktoré nikto nechápal. Ani ona sama. Plamene jej umožnili žiť. Prežila smrť. Uvedomila si to až teraz, keď v klbku sedela pod akýmsi starým stromom. Nechápala čo to znamená, ani prečo si to neuvedomila skôr.
Zrazu zatúžila po spoločnosti. Potrebovala ju tak bytostne ako krv. Od zúfalstva objala strom, no čosi ju ostro popálilo. Pozrela na svoju hruď, kde sa jej rozprestierala popálenina. Veselo si tam rástol medvedí cesnak a bránil jej v akomkoľvek kontakte s niečím aspoň trochu inteligentným.
Opäť jej z očí vytryskli slzy. Vstala a rozbehla sa šprintom preč. Nechcú ju tu, nechceli ju tam, nikto ju nechce. Je snáď posledná svojho druhu? Pocity osamelosti prúdili jej hlavou ako ostré úlomky džbána. Nová myšlienka jej čoraz väčšmi naháňala strach. Čosi ju opakovane bodalo do hrude. Nemohla tomu nijako zabrániť, bola to iba jej myseľ. Mala sa zastaviť s upokojiť sa, v noci predsa pôjde loviť. Ale ona len bežala ďalej a ďalej.
"Ilyana," šepkali hlasy v lese vábivo.
"Ilyana." Boli nedočkavejšie než dvaja milenci šepkajúci si zamilované slová. Neodolala a pobrala sa za nimi. Hľadala niekoho, kohokoľvek, kto by ju mohol rozveseliť, vziať do náručia a utiecť s ňou až na kraj sveta.
Nik taký však neexistoval, stratila rodinu a najmä samu seba. Jej sladké trápenie sa rozliehalo v podobe výkrikov po celom lese. Dýka sa jej opäť leskla od krvi.
Opakovane sa snažila ublížiť si, no nikam to neviedlo. Ak by mala kríž, šlo by to ako po masle. Posmutnela. Prečo je také ťažké zabiť upíra? Prečo nie je človek, aby to mohla jednoducho ukončiť? Niekedy ju také myšlienky desili, niekedy sa jej páčili. No vedela, že tomu malému dievčaťu, ktorým kedysi bola, by to nikdy nenapadlo.
Už ju nedokázala uspokojiť ani myšlienka, že v noci si znova pochutí na tom úžasne krehkom ľudskom mäse. Že železitá chuť krvi sa jej rozplynie na jazyku a ona bude ako v inom svete. Krajina krvi. Tak veľmi by sa chcela pobrať do večných lovíšť. Nevedela čo má robiť. Depresia jej spobovala šialenstvo a šialenstvo depresiu.
Zvečerilo sa. Našťastie. Na les a dediny v okolí padla tma. Zachvíľu príde okamih mladého zlomeného dievčaťa, ktoré utápa zármutok v krvi. Ľudskej krvi.
Hodiny na kostole odbili sedem hodín. Už len chvíľku a korisť je jej. S upírom vlastnou presnosťou sa Ilyana štverala k domom pomedzi kry a stromy. Postupovala systematicky, najprv zaútočila na dom úplne pri lese. Ilyanino konanie bolo chladné a vypočítavé, no jeho zmysel tkvel v silných emóciách.
Potichu sa vkradla dnu, jej nos zachytil oveľa viac koristi než by čakala v tých najodvážnejších snoch. Ľudia sa množili rýchlo, tak ako obyčajná háveď, preto sa neprekvapila, že sedem ľudí v tomto domci sú práve deti. Upíri boli radi, keď mohli vychovávať jedno upírča za sto rokov. Ani to sa mnohým párom nikdy nepodarilo.
Vďaka tejto nespravodlivosti sa Ilyana pustila do roboty s oveľa väčšou zášťou. Najprv prinútila rodičov zísť dole. Využívala pritom svoje najmocnejšie zaklínadlá. Nepredvádzala sa pred nimi, ale pred sebou. Na nich nezáležalo, aj tak budú čoskoro mŕtvi.
Potom zavolala deti. Tým nechala vedomie, no pevne ich vo vzduchu spútala. Mohli len kričať. Podišla k matke. Bola to stredne vysoká, no šľachovitá žena. Podľa upírov by mohla mať stošesťdesiat rokov. O sto viac než Ilyana. Uvoľnila jej vedomie, no pripútala jej údy. Akonáhle žena zistila, čo sa deje, vykríkla. Bol to výkrik plný strachu, nie nenávisti, no aj tak to Ilyana pochopila po svojom.
Ladne k nej s úsmevom podišla, cítiac strach z očí všetkých zúčastnených. Ostatní zatiaľ ani nemukli. Nevadí, mladá upírka im otvorí hrdlá. Keď žena videla jej nebezpečný úsmev, začala úpenlivo prosiť. Takisto šepkal aj jej muž. Akési z detí sa rozplakalo. Zrejme to najmenšie. Chudák. Pomyslela si časť jej mysle, ktorá bola zamknutá už niekoľko desaťročí. Plánovala im ukázať divadlo. Museli zažiť to, čo ona.