Pre Rosalee bola vila ako palác z rozprávky, nádherné mramorové múry, ktoré dosahovali snáď výšku aj päť metrov, na stenách krásne umelecké diela, ktoré človek môže vidieť maximálne na internete.
Nemohla sa vynadívať na tú krásu, ktorú mala pred očami.
Takmer všetko, nábytok, steny, boli v bielo- zlatých farbách.
„Toto je naše hlavné sídlo," vytrhol jej chod myšlienok postarší muž, ktorého meno zatiaľ nepoznala.
„Stretávame sa tu často ako rodina, či už na nejakú oslavu alebo...," Prestal na chvíľu hovoriť.
„Koľko máš rokov?" Spýtal sa jej.
„Dvadsaťjeden," odpovedala potichu.
On na to iba prikývol, vyzeral, akoby nad niečím premýšľal.
„K môjmu najmladšiemu synovi sa budeš hodiť, budete ako Yin a Yang," veselo dodal.
Jej ale veselo zrovna dvakrát nebolo. Nechcela sa vydať za niekoho, koho nepozná, koho milovať rozhodne nebude.
„Už ste tu?" Zaznel ženský hlas.
V predsieni stála nádherná žena s hnedými vlasmi, krásne vyčesanými. Jej modré oči priam svietili na tvári. Úsmev mala od ucha k uchu. Prekypovala láskou a nehou.
„Ahoj zlatíčko," prihovorila sa k Rosalee, ktorá len s otvorenými ústami pozerala na ženu, ktorá sa blížila k nej.
„Som Hannah, aké je tvoje meno zlatíčko?" Spýtala sa jej.
„Rosalle."
„Hmm, Rosalee, tak nádherne meno," pohladila ju na líci.
Rosalee bola ohromená jej správaním.
„Tak rada ťa spoznávam."
„Kde sú naši synovia?" Prerušil ju postarší muž, ktorý už sedel na bielom gauči.
„O chvíľku prídu, Rosalee, poď, sadkaj si," ukázala na gauč, ktorý bol oproti.
Ona si poslušne sadla a nenápadne sa obzerala po všetkých kútoch miestnosti.
Nevšímala si nikoho z nich, vnímala len krásne obrazce. Hannah naopak sa na Rosalee pozrela odmerane, dokonca by sa dalo povedať, že až pohŕdavo.
Nebola taká, ako sa pred každým pretvarovala. Bola zákerná, zlomyselná žena, ktorá by za cenu každého života dosiahla svojho.
Z nejakého dôvodu videla Rosalee ako hrozbu.
Z predsiene bolo počuť kroky a hlasy neznámych ľudí, čo Rosalee ešte viac znepokojilo.
Do miestnosti vošli traja mladý muži.
Prvý, ktorý vošiel bol vysoký blondák s modrými očami, rovnakými, aké mala jeho matka. Ten druhý bol od neho o niečo nižší, s plavohnedými vlasmi a hnedými očami.
Ten posledný bol vysoký približne ako ten prvý mladý muž. Jeho tmavé vlasy neboli upravené ako u jeho bratov, štica mu nepatrne padala do očí, ktoré boli sýto zelené.
„Konečne ste prišli, čakali sme vás o niečo skôr," karhal ich otec, nevyzeral nadšene, ale snažil sa ovládať.
„Rosalee, poď bližšie," otočil sa k mladému dievčaťu, ktorému srdce silno bilo.