Celý diel z pohľadu Johnna.
Chcem zomrieť, odísť z tohto pekla, ja už nevládzem ďalej. Tieto myšlienky mi behajú po mysli už dlhú dobu. Slzy mi stekajú po tvári a ja na motorke míňam lúku. Prší. Aspoň niekto mi rozumie, aspoň niekto plače so mnou. Neplakal som no nepamätám sa, je to dlho, asi od desiatich rokov.
Mám 17 môj živo.. nie to nie je život.. toto peklo je mojím domovom. Pridám plyn tak že idem naplno, užívam si to. Teda ak si narkoman môže niečo užívať.
V tom ho zbadám, betónový múr dlhý asi desať metrov vysoký tak štyri. Neviem načo tu je uprostred ničoho, ale to ma teraz netrápi.
Idem skoro letím dole kopcom maximálnou rýchlosťou akú táto vecička dosiahne, wooo, ja letím, letím studený vzduch mi šľahá do rúk ba ma až páli...svet akoby zastal a ja v spomalenom filme letím cez lúku...Naberem kopec a to ma vymrští do vzduchu ...Zbohom...Naposledy sa nadýchnem...Privriem oči a nechám sa hodiť do toho múru....Zomriem ako slobodný.
*o niekoľko týždňov*
S veľkou bolesťou sa zobúdzam, nevidím nič len biely strop nado mnou a počujem hučanie svetiel. Zatváram oči a dúfam že toto je len zlý sen, veď ja som zomrel.
Deň za dňom plynie a ja zakúšam skutočnosť, prežil som, som späť v tomto pekle, bez šance úniku z tejto cely. Nemám chuť vstať, nemám najmenší dôvod otvoriť oči.
Všetko mi je jedno, neviem koľko tu ležím, možno mesiace..nie vlastne už niečo cez rok mám 19 ale ja som sa tohto nechcel dožiť. Sestričky a doktori sa striedajú, niečo mi vravia no ja nepočúvam, nemám náladu, nemám dôvod počúvať. Nemám dôvod žiť.
Neviem ako ale som vonku...ja som zdrhol? Ako ako je to možné ? neviem lebo ešte stále ma bolí pozrieť sa okolo na tento desný svet.
S fľašou v ruke, poriadne opitý sa pokúšam dostať niekam, kam to neviem, hlavne preč odtiaľto. A v tom ju zbadám. To dievča sa ku mne približuje, sadá si vedľa mňa a "Je úplne jedno kde som. Stále som ten istý. Stále som pankhart z ulice. Chalan čo nestojí za veľa. Chudák. Díler. Striptér. Nikto." Neviem prečo som jej toto povedal. proste to zo mňa vyletelo. Áno vždy som bol len nejaké číslo len...
Mojím domovom...ak sa to dá tak nazvať bola ulica. v lete sme prespávali na ihriskách v parku na lavičkách a v zime som spal zo začiatku v decáku. Im bolo jedno či som tam bol alebo nie.
No neskôr, keď som si začal pichať to bolo riskantné, nemohol som tam chodiť a tak som odišiel do rakúska. Poznal som tam pár chalanov býval som u nich, avšak problém bol z peniazmi zo začiatku som niečo mal ale potom keď som nemal nič bolo to zlé, priam hrozné. Najprv som pomáhal s pašovaním no keď tých hlavných chytili znovu som nemal prachy už som nemal ani heroin, pýtam som sa chalanov čo robia.
Povedali že chodia do striptíz klubu...od momentu keď som tam vstúpil som bol handra, proste nikto. Nevážil som si sám seba, nieto ešte niekoho iného. Bol som chodiaca bábka, človek...kus handry s ktorým sa ohadzovali. Stratil som úplne všetkých a všetko.
Mojou jedinou útechou boli grogy, chľast a cigarety. Nemyslite si, nie je to ako vo filmoch, tam to dokonca vyzerá dobre, ale toto bolo peklo, peklo v doslovnom význame.
Vtedy by som si to nepriznal, alebo som o tom nevedel, ale trpel som. Trpel som tak veľmi že aj cez drogy bolo cítiť túto bolesť. Nevedel som odkiaľ je, kedy prišla a kedy zmizne. Nie, vlastne vedel som, že nezmizne. Usadila sa vo mne a zožierala ma.
Teraz a predtým. Keby že ma porovnáte, nespoznáte ma. Nebol som nič len kosť a koža a to doslova. Žily boli vidieť aj z metra už ich ani púder či make-up nezakryli. Kričali na diaľku. Boli dni keď som ruku nedokázal ani zdvihnúť, mal som problém si pichnúť.
Jediná ako taká sloboda bola motorka. A práve preto som nechcel skončiť tak ako ostatný, predávkovaním sa. Chcel som zomrieť slobodný.
Neskôr doktor povedal že ja som bol tak ľahký že k múru som nedoletel. Motorka sa mi vyšmykla a ja som padol dole. Pre iného to nebolo smrteľné no ja som vážil sotva 40 kg a preto náraz spôsobil že som upadol do kómy.
Keď som sa po niekoľkých týždňoch zobudil prišlo to najhoršie. Žiť, alebo teda byť v mojom prípade bez drog. Najprv mi dávali malú dávku aby som prežil no musel som jesť a cvičiť. Robil som to nedobrovoľne. Musel som, keď som nechcel, tak ma zdvihli alebo kŕmili. Ich úlohou bolo aby som nezomrel a mojou zomrieť. Ony vyhrali. A potom keď som bol vraj dosť silný sa to začalo. Celé dni a týždne som sa zvíjal v kŕčoch. To bolo najhoršie, lebo som to cítil naplno, bez liekov, bez ničoho. pamätám si tie záchvaty. Trvalo mi pol roka kým som sa z toho dostal.
No a odvtedy som tu, nemám čo robiť, celé vnútro ma bolí. Chcú sa so mnou rozprávať ale ja nechcem, nemôžem a nebudem nikomu hovoriť čo som zažil, lebo ony by to aj tak nepochopili. Nemôžem niekomu kto to nezažil povedať o čom je ulica lebo ma vysmeje, teda to si ja myslím. A tak sem chodí jedna doktorka. Trávi so mnou celé hodiny a nejak nechápe ť'že ja jej nič nepoviem že ja ešte stále trvám na svojom. A to na smrti, lebo hoc som čistý od drog vo vnútri som stále špinavá handra ktorej nič nepomôže.
Mám devätnásť a pri predstave že by som sa mal dožiť čo len dvadsiatky ma napína. Toto nieje život, ja o tom viem len ony nechápu.
A tak si tu sedím a ona kráča ku mne. Po chvíli ma objíme. Nepamätám si že by ma bol niekto objal. Teda nie takto, ona mi vložila silu, ja neviem ako ale dala mi toho tak veľa. Nedá sa to opísať ale vtedy som pocítil porozumenie, lásku? Možno neviem dala mi všetko čo mala, toto mnohí nepochopia, lebo nemôžu. Chcel som zostať s ňou. Navždy v tom objatí, navždy tam. Ale ona odišla. A vtedy sok si uvedomil, nie navrával som si že nikto o mňa nebude mať záujem že so mnou nezostane.
Keď potom chodila za mnou vyhýbal som sa jej a bol som vďačný tej sestričke ktorá jej povedala že na návštevy nemá právo. Vtedy som si myslel že to je to najlepšie. Bál som sa, bál som sa o seba. Nechcel som si priznať že mi pomáha, chcel som zomrieť.
Neviem kto jej to vybavil ale dostala sa ku mne. Vedel som že má záujem mi pomôcť no ja som nechcel a tak mi bolo jednoduchšie napísať že ju nenávidím ako si priznať že ju potrebujem.
Keď som ju potom v parku videl, nemohol som... Musel som sa s ňou rozprávať... A až vtedy som videl že nie len ja ale aj ona nosí v sebe bolesť.
Videl som to auto a vedel som , cítil som že ona ho nevidí ale zároveň jej bude jedno že zomrie, bude rada že zomrie. Nemohol som to dovoliť aj keď som najprv váhal. Čo ak keď jej pomôžem zničím jej vysnenú šancu na smrť. No moja potreba jej blízkosti zvíťazila.
Odvtedy som sa nevedel od jej postele pohnúť. Nechcel som ju už stratiť, nechcel som ju vidieť odchádzať. Chcel som ju pre seba a pri sebe.
A teraz má odísť? Odísť? Ja ju budem vidieť odchádzať? Nie, nie to nedovolím. Lenže ako ako mám zabrániť jej odchodu? A čo keď som len sebecký? Čo ak ona chce odísť a ja jej v tom bránim?
No s ňou mi je dobre. áno povedal som dobre, nikdy predtým som toto slovo nepoužil. Avšak keď som s ňou zabúdam na čas, na deň. Je tam len ona a ja. Keď sa usmeje nemôžem sa nesiať s ňou. Nemôžem plakať keď je ona šťastná. Teda viem že nie je šťastná, viem že ju niečo bolí. No nepovie mi to , snáď časom.
No ja som bez nej stratený. Bez nej som nikto.
*deň odchodu*
Nechcem aby si odišla" Šepnem jej do vlasov. "Ani ja nechcem odísť." Ležíme na pláži nikoho tu niet, iba slabý vetrík povieva. "Vieš ako mi to tu bude chýbať?" povie a zahľadí sa na mňa Usmejem sa na ňu. "Ale nevieš si predstaviť ako mi budeš chýbať ty." Šepne a vidím ako sa jej tlačia slzy do očí. "Ty mne budeš chýbať viac" poviem a tiež mám problém aby som neplakal. Chvíľu tam len tak ležíme, ona na mojej hrudi a ja ju objímam. Nechcem aby sa tento okamžik pominul. Šum mora v pozadí vytvára ukľudňujúcu atmosféru a ja zatváram oči a vdychujem vôňu jej vlasov. Vždy tak krásne voňali.
Tuho ju objímem pozrieme si do očí. "Ahoj." Šepne. "Ahoj." Poviem a už vidím ako sa mi stráca z dohľadu. Kráča preč, odchádza a ja tu stojím sám, bezmocný na prázdnej pláži. Nemôžem ísť za ňou, jej rodičia nevedia že ma pozná.
A tak už o niekoľko minút sledujem ako sa ich auto stráca za penziónom. Je preč, odišla. Môj svet je zrazu prázdny.