Cesta tam, na to otrasné miesto, trvá akosi moc dlho. Alebo sa mi to len zdá? Možno. Nie som si istý koľko oblbovákov do mňa dostali, aká veľká bola dávka ktorí mi vpichli do žily ale ani to nechcem vedieť. Myslím, že som zaspal. Nepamätám si čo sa stalo potom ako mi to pichli, rád by som zabudol aj na to, čo sa stalo pred tým. Cítim sa byť hrozné slabý, ani oči ešte nemám poriadne rozlepené a napína ma na zvracanie. Jediné čo počujem sú kolesá otcovho Chevroletu a tlmenú hudbu. Nepočujem ju zreteľne ale viem, že sa mi to nezdá. Otec s mamou by predsa nepočúvali pesničky. Nie teraz. Dokážem to rozoznať a viem, že vychádza zo slúchadiel. O chvíľu dokonca spoznám ich nositeľa. Som príliš ospalí na to aby som Louisovi venoval plnú pozornosť ale ako vidím, nechce sa mu debatovať. Rovnako je ta tom aj Mackenzie. Prečo tam idú so mnou? Na ich mieste by som sa cítil hlúpo. Ale oni nie sú ja.
„Už si hore?" Odopína si pás a posúva sa bližšie ku mne.
No nie, spím s otvorenými očami! Jasné že som hore! „Nerozprávajme sa. Nemám na to náladu." Odvraciam svoj zrak smerom k oknu a pozorujem ako sa mi pred očami mihajú koruny stromov. Nevedomky začínam hladiť jednu z kociek na náramku od nej. „Pôjdeme ešte dlho?" pýtam sa akoby sme išli na výlet, ako keby ma práve neviezli na miesto ktoré sa pre mňa stane druhým domovom na pár týždňov. Dúfam že týždňov. Dúfam že len pre jeden týždeň. Želal by som si menej, možno len tri dni, ale to sa nestane.
Na otázku mi nikto neodpovedá. Závidím Louisovi, zo všetkého najviac by som si želal vypnúť a započúvať sa do melódie piesni ale svoje slúchadlá, ako inak, nemám u seba. Pre odbúranie stresu si pre zmenu hryziem ešte stále trochu napuchnutú dolnú peru.
„Myslím, že horšie to dopadnúť nemohlo. Ideš na liečenie uvedomuješ si to? Možnože sa teraz tvária že sú v pohode ale počkaj ako sa budú správať keď ťa tam nechajú. Psychicky chorý syn, spolužiak, čo na to hovoríš? Úplne sám, 24 hodín denne, 7 dní v týždni...niekoľko mesiacov, bez priateľov....och počkať, však ty aj tak žiadnych nemáš! A bez gitary....."
„Môžeš byť už konečne ticho? Ja si to uvedomujem a nemusíš mi to pripomínať!" Dívam sa pred seba a rozčúlene zvýšim hlas na sedadlo predo mnou.
„Jake? Čo to vyvádzaš?" S nechápavým výrazom sa ma pýta Mackenzie, Louis si dal dole jedno slúchadlo.
Keď mi dôjde že on je iba v mojej hlave, začervenám sa. „Ja.... to len som myslel že.... no nič." Odmerane si ch prestávam všímať a moju pozornosť znovu raz upúta vonkajší svet.
„Desíš ma."
Neodpovedám jej, svoj zrak naraz zameriavam do spätného zrkadla a spozorujem, že otec na mňa upiera svoj pohľad. Toto mi tak chýbalo! Urobiť zo seba úplne chorého pritom tam ešte ani nie sme.
„Na ako dlho ma tam plánujete zavrieť?" Je mi hlúpe o tom debatovať pred Mackenzie a Louisom, no sú to otázky na ktoré potrebujem poznať odpoveď okamžite.
„Jake!" Skríkne otec hoci si nemyslím, že mal na to dôvod.
„Ostaneš tam tak dlho ako bude potrebné." Odpovedá mi mama. V jej hlase počuť nesmierny žiaľ ale neprebúdza to vo mne výčitky svedomia. Jediné výčitky ktoré ma teraz trápia a ktoré si budem hádzať na oči ďalší mesiac je moja nedočkavosť po večnom pokoji. Keby som len počkal! Bože počkať do noci alebo do svitania! Všetko mohlo byť inak. Malo byť inak! A ja som strašný hlupák že som to nevydržal, že som neovládol svoje túžby a poddal sa pokušeniu. Tak ma to lákalo, tak som bol na dne až mi bolo jedno že sa u nás doma niekto nachádza. Bol som tak nedočkavý! A teraz za to pikám. Ale nemyslím si, že je to spravodlivé. Nezaslúžim si takto trpieť. Čo som spravil tak hrozného, že som si zaslúžil takýto život? Kiež by som sa nikdy nenarodil....
„Ja ostávam v aute!"
Ja viem, nič mi nevravte. Správam sa ako 5 ročný a ponižujem sa tak pred Louisom a Mackenzie ale už viem, že niet návratu. Nestane sa zázrak, nenasadnú späť do auta a nevrátime sa domov. Oni áno, o chvíľu, ale bezo mňa.
„No tak kamoš je to tu celkom.... slušné." Porozhliadne sa po celom teréne. „Budeš mať super výhľad na cestu a... a na stromy."
„Robíš si srandu?" nechápajúc jeho prázdne reči na neho zazriem.
„Ehm, možno." prizná sa s miernym úsmevom. „Pozri Jake, tu ti pomôžu."
„Ale ja nechcem pomoc nechápeš?" zdôrazním podráždene. „Chcem len ísť domov!"
„Pôjdeš, ale až o tri týždne." Keď vidí že je to márne, pokračuje. „Pozri, budeme ťa navštevovať...."
„Nie nebudete!" snažím sa ho konečne umlčať.
Louis následne prevráti očami, zhlboka vydýchne a ja chápem, že všetko čo hovorí, je z donútenia. Len ma chce dostať von a mrzí ma, že ma presviedča proti svojej vôli. Nemusel sem ísť. Mackenzie dokážem pochopiť ale prečo sa sem trepal on? Nemohol čakať že sa bez rečí zoberiem a napochodujem dnu.
„Jake, takto si všetko iba zhoršuješ."
Neodpovedám, hoci si to uvedomujem. Jedným očkom sledujem ako nastúpil do auta a prisadol si ku mne. Následne mi čosi začne šepkať.
„Dobre, urobíme dohodu. Ja..."
„Louis?" skáčem mu do reči aby zmĺkol. Momentálne nemám náladu kohokoľvek počúvať pretože mám na celú situáciu utvorený vlastný názor. „Pozri sa na mňa. Za chvíľu mám 16 a správam sa ako..... ako decko! Je mi trápne ale nechcem tam ísť." Zahľadím sa na neho a dúfam že dokáže z mojich očí vyčítať obavy.
„Na jednu stranu máš pravdu ale nie si úplne v poriadku."
„Jednoducho povedané- som blázon. A ty si to mne myslíš tiež." Uzatváram tému a verím, že sa znovu neozve.
„Jake..."
„Nenamáhaj sa Louis! Ja nevystúpim." Opätovne mu skočím do reči a odvraciam svoj zrak ku oknu, zalomím si ruky na prsiach.
„Prinesiem ti sem gitaru. Porozprávam sa s tvojimi rodičmi, určite sa dohodneme. Ale musíš pre to urobiť niečo aj ty. A s týmto správaním to nie je na dobrej ceste. Čo povieš, dohodneme sa?" načahuje dlaň a asi čaká že mu ňou potrasiem na znak dohody ale.....
Pri jeho slovách mi naskočili zimomriavky, poskočilo m srdce a ešte teraz cítim, ako mi splašene bije. Mať u seba gitaru! Tá myšlienka sa mi páči ale nič by to nezmenilo. Stále by som bol tam, v tej obrovskej budove a prítomnosť hudobného nástroja ktorý ma robí šťastným by prostredie nijako neovplyvnilo. Je to lákavé, veľmi lákavé ale nedostačujúce. Preto mu musím odpovedať, „Nie."
„Jake keď sa budeš snažiť...."
„Ale o to ide Louis! Ja sa nesnažím! Pretože nechcem! Aký to ma zmysel? Č- čo sa zmení? Nič! V škole určite nie." odmlčím sa.
„Takže o toto ti ide?" nenechá ma vydýchnuť.
Nie tak celkom. Je toho viac ale spovedať sa mu nechcem.
„Len sa tam pozri dobre? Uvidíš, aké to tam je a potom...."
„Ja nie som sprostý!"
Naštval sa. Nepozerám sa na neho priamo ale viem, že má toho dosť. Je mi to ľúto, nechcem si ho poštvať proti sebe ale robím len to, čo je najlepšie pre mňa. Jeho hlas, je odrazu iný. Zvážnel a mne to privoláva husinu. „Vystúp. Lebo ak nie, donútia ťa. A som si istý, že spôsob akým to urobia by sa ti nemusel veľmi páčiť."
Jeho slová chcem čo najskôr dostať z hlavy. Tu, sa so mnou nikto babrať nebude pretože na takéto správanie sú určite zvyknutý. Dlhšie sa mu pozerám do očí ale jeho pohľad sa nemení. Len ma to utvrdzuje v tom, že mi neklame. „Len....sa pozrieme. Fajn?"
Usmeje sa. Nemôžem bez pochýb povedať, že je to úprimné. „Ako povieš."
Neverím že vystupujem z auta v ktorom som aj tak nepociťoval žiadne bezpečie či istotu, ale klesol som. A pekne hlboko. Možnože nie v ich očiach, oni sú stopercentne radi že som sa unormálnil ale ja sám seba práve teraz preklínam. Urobil som prvý nútený krok k tomu, aby som ich ubezpečil že konajú správne. Pretože som vystúpil. Síce nie ihneď, ale aj tak. Za toto, sa budem nenávidieť ešte veľmi dlhý čas.
„Vidíš nebude to také zlé." Povzbudzuje ma Mackenzie ktorej očividne padol kameň zo srdca.
„Nehovor na mňa." Trochu ju odstrčím a nezaujíma ma čo si o mne myslí. Pevne verím, že ma chápe. Je toho na mňa priveľa a nikto sa nemôže čudovať. Mám právo sa takto správať. Idem na psychiatriu, idem sa liečiť a tam, ma nemôžu odsudzovať alebo sa udivovať nad mojim nevyspytateľným správaním pretože tam, sú samí blázni. A o chvíľu, sa aj ja stanem jedným z tých bláznov...
Dúfam že sa vám diel aspoň trošku páčil :) Čo myslíte, dodrží Louis svoj sľub alebo to povedal len preto, aby Jakea uchlácholil a donútil ho spolupracovať? Hviezdičkujte, komentujte I love you x x