Už sú to dva roky. Dva roky čo som sama. Dnes je druhé výročie od vtedy, keď Joy odviedli Ochrancovia. Sú to naši policajti. Pomáhať a chrániť. Vtipné, nie? Mali by nám pomáhať a nie kradnúť deti našim rodinám.
Už mám osemnásť a chápem veci, ktorým som predtým nerozumela. Viem čo robia. Viem čo urobili Joy. Viem, čo robia ostatným.
Dnes sú to dva roky, čo som prišla o najlepšiu kamarátku. Ako vždy na výročie, idem na naše miesto. Jazierko. Tam sme sa prvýkrát stretli.
Kráčam po chodníku a po tvári sa mi pustí slza. Nerozmaže mi make up. Od trinástich sa nemaľujem. Nie je to smiešne? Normálne dievčatá sa od trinástich maľujú. Ja som s tým však dávno prestala. Je to moja malá forma protestu.
Odbočím z cesty. Myslím na Joy. Ona by neplakala. Bola vždy silná, pravdovravná a trošku aj drzá. Bola inteligentná. V dnešnej dobe je vzácnosť, keď dieťa z nižšej vrstvy vie čítať nieto ešte písať. Joy dobrovoľne navštevovala školu. V mnohých ohľadoch ma prevyšovala.
Už som takmer pri jazierku. Sadnem si na ploský kameň. Zahladím sa na hladinu. Jazero je plytké. Jeho dno zdobia lesklé kamienky. Vyzujem si drahé topánky a namočím si nohy do vody. Chvíľu sedím, rozmýšľam. Prvýkrát za dva roky sa nebránim tej myšlienke. Doteraz som ju vždy vytriasla zo svojej hlavy. Vždy som ju zatláčala do úzadia. Teraz však vyplávala na povrch.
Joy je mŕtva. Zmier sa s tým.
Rozpustila som si svoje ryšavé vlasy a chvíľu som si vyhrievala tvár na slnku. Potom som sa postavila, vytiahla z vrecka malý nožík (darček na narodeniny od Joy) a vyrezala do kmeňu na strome nápis.
I miss you, friend.
Žmurkla som, aby som odohnala slzu a pobrala som sa domov.
Naučila som sa byť nenápadná. Už do lesa nenosím drahé veci. Slobodnejšie sa cítim v starých rifliach a tmavej mikine. Drahé topánky si ale odpustiť neviem. Sú strašne pohodlné.
Ako som urobila prvý krok na betónový chodník začula som za sebou nejaký zvuk. Nie. Ja som ho cítila.
Prudko som sa otočila. Stál predo mnou majestátny samec jeleňa. Pozeral sa mi priamo do očí. Mala som pocit, že vidí priamo do mňa. Uchvátili ma jeho oči. Boli ako dva zelené smaragdy. Chcela som k nemu prikročiť bližšie no len čo som spravila prvý krok bleskurýchlo zmizol.
Zostala som v pomykove. Nadýchla som sa a pokračovala po chodníku von z lesa.
Keď som sa ocitla na chodníku na kraji mesta cítila som sa, ako keby na mňa spadli ťažké okovy. Už som nebola slobodná.
Vybrala som sa po ulici strednej vrstvy. Domy boli všetky rovnaké, úhľadne upravené. Nudné. Vláda nás až natoľko separuje, že nás triedi do oblastí, kde máme bývať. V každom meste sú tri tipy štvrtí- nižšia vrstva, stredná vrstva a tá najvyššia vrstva.
Po pár minútach chôdze som bola v centre mesta. Oxford. Moje mesto.
Veža stála na kraji námestia. Bola to najväčšia a zároveň aj najluxusnejšia časť mesta. V noci svietila mnohými farbami.
Predo mnou sa otvorili sklené dvere a ocitla som sa na vrátnici.
,,Dobrý deň, slečna Wayová.“
,,Dobrý, Joey,“ pozdravila som vrátnika. Je to milý starší pán so smiešnymi prešedivenými fúzikmi.
Podišla som k presklenému výťahu a keď sa predo mnou otvorili dvere stlačila som gombík na najvyššie poschodie. Cesta netrvala ani tridsať sekúnd. Keď výťah zastal na 27. poschodí vyšla som na chodbu. Všetko perfektne upravené, zem zdobili drahé koberce.
Odbočila som doľava a začala som sa prehrabávať vo vrecku a hľadať kľúče.
Našla som ich celkom rýchlo. Čip na kľúčenke som priložila na senzor a dvere sa predo mnou otvorili. Prešla som cez prekrásnu chodbu a otvorila som si dvere do obývačky spojenej s kuchyňou.
Naskytol sa mi pohľad na Marissu- moju staršiu sestru. Sedela na bielom koženom gauči a rozprávala sa so svojou kamarátkou cez videohovor na televízore.
,,Takže, Marissa, ako je v Oxforde?“ spýtalo sa mojej sestry dievča s ružovými vlasmi.
,,Klasika, nudaaa,“ zatiahla Marissa, ,,ako je v Londýne?“
,,Super, ako vždy. Neuveríš, kam dnes idem,“ dievča skoro vyskočilo od radosti.
,,Ehm, ahoj, Marissa,“ pozdravila som sa jej. Nevenovala mi ani jeden pohľad.
,,Ahoj, Clarissa,“ povedala znudene.
,,Tak kam ideš, Nicole?“ zvedavo sa spýtala toho ružovovlasého dievčaťa.
,,Večerné správy naživo!“ skoro vyskočila z kože.
,,Nechcem sa vám do toho miešať, ale čo je také super byť pri správach na živo? Môžeš si ich pozrieť aj v telke,“ vmiesila som sa im do debaty.
,,To je tvoja sestra? Zlatá,“ dievča sa zachichotalo.
,,Clary, prosím ťa. Najskôr rozmýšľaj a až potom sa ozvi. Prečo by tam asi chcela ísť?“ sestra sa na mňa konečne pozrela. Pripadala som si hlúpa. Čo mi ušlo?
Sestra sa mi rozhodla pomôcť.
,,Christopher White,“ povedala a mne to konečne došlo.
,,Ten chalan z televízie?“ zdvihla som obočie.
,,Áno, presne ten!“ zvolalo dievča.
,,Ty máš ale šťastie! Ja Chrisa nikdy neuvidím na živo. Aká škoda že...“ Marissin hlas sa strácal za mnou. Vošla som do svojej izby a hodila som sa na posteľ.
Christopher White. To je ten ryšavý trulo, do ktorého sú všetky dievčatá zamilované. Každý piatok je v televízií. Je to niečo, ako keď na nejakom kanály dávajú predpoveď počasia. Ibaže on nehovorí o počasí. Je to hlavný hovorca Ochrancov. Nenávidím ho. Vykresľuje Ochrancov v takom svetle, akoby boli dokonalí. Chránia nás, zachraňujú životy, dávajú jesť chudobným... Pravda je ale iná. Ochrancovia v skutočnosti kradnú siroty, prevážajú ich do cvičebného tábora a tam si z nich robia armádu pre prípad, že by nás napadli iné krajiny. Tých slabých zabijú hneď.
Toto sa stalo aj Joy. Zobrali ju. Bola sirota a raz keď sme šli z lesa ju chytili. Ja som jej nevedela pomôcť. Kričala na mňa, aby som ušla. Aby si ma nepomýlili a nezobrali aj mňa.
Neviem, či Joy žije. Bola silná ale... mala len šestnásť.
Už viac na to nemyslím. Vyjdem z izby a poberiem sa do kuchyne. Sestra už videohovor ukončila.
,,Chceš niečo jesť?“ spýtala sa ma.
,,Áno, niečo by som si dala.“
,,V mikrovlnke máš nachystané lazane. Trochu som varila.“
,,Ďakujem,“ povedala som a úprimne som sa na ňu usmiala.
,,Volali ocko s mamou,“ oznámila mi.
,,Vážne? A čo kúpili tentoraz?“
Naši rodičia sú známa firma. Potravinársky magnáti. Majú niekoľko továrni na rôzne potraviny, vlastnia veľké polia... žijú v Austrálií. Nikdy sa o nás nezaujímajú, iba nám volajú a posielajú peniaze na účet.
,,Továreň na čokoládu,“ odvetila prosto Marissa.
,,Aha, no fajn,“ povedala som a už sme sa o tom nerozprávali.
Po troch hodinách sedenia doma ma to prestalo baviť. Vonku sa už trochu zotmelo.
,,Asi sa pôjdem prejsť,“ oznámila som sestre.
,,Pokojne, choď. A kam ideš?“
Preglgla som.
,,Len po námestí a možno do strednej štvrte,“ zaklamala som.
,,Fajn, choď. Ahoj!“ zvolala za mnou do chodby.
______________________________________
Ahoj,
čiže rozbieham novú story. Dúfam že sa Vám bude páčiť. Čo si zatiaľ o nej myslíte? :)
improbableGirl