Príbeh vyšiel ako e-kniha.
Dva príbehy, dva fantazijné svety, dva páry a dva osudy, ktoré si nikto z nich nevybral.
Aj v druhom diele, rozdelenom na dve časti, sa ponor do originálneho príbehu tajomného sveta, ktorý udržuje rovnováhu medzi dobrom...
„Budeš mi tak veľmi chýbať." Stískala som Vivyanine plecia z celej sily, v rukách som stláčala hodvábnu látku jej ružových šiat a snažila sa neplakať. Rozlúčiť sa so svojou najlepšou priateľkou, ktorá z nášho domu odchádzala na dva roky, aby aj so svojimi rodičmi precestovali celý svet, bolo to najťažšie, čo som doteraz zažila. Vivyanin otec, Anchel, sa stal Maiorom a tak mali slobodu a z nášho sveta sa mohli vzdialiť. My všetci sme však rodina a tak sa opäť vrátia.
„Ľúbim ťa, Amelie." Vzlykla mi do pleca. Neudržala som sa a rozplakala sa tiež. „Neodchádzam navždy, vrátim sa." Prikývla som, no bolo ťažké nahovárať si, že dva roky nie sú dlhá doba. „Kým sa vrátim, Lucianus už určite rozvinie svoj dar. Nebojím sa o teba, lebo on sa o teba postará." Usmiala som sa cez slzy. Áno, Lucianus je moja spriaznená duša, je to môj poklad a ja verím tomu, že som bola stvorená pre neho.
Keď, Stella, najlepšia priateľka mojej mamy, otehotnela, narodila som sa ja. O deväť mesiacov prišli na svet Darius a Lucianus. Dvaja tak veľmi rozdielni bratia, ako boli aj ich otec Tenebris a jeho brat Timidis. Zatiaľ čo Lucianus bol odmala srdečný, milý a zábavný, Darius bol chodica skala - tvrdá, nedobitná a chladná. Niekedy som sa bála, či nebude rovnaký, ako jeho strýko Timidis, ktorého pohltilo Infernum, lebo podľa toho, ako sa ku mne správal, ani on rozhodne nemohol mať srdce.
Od detstva bol mojim útočiskom les kúsok za našim domom, ale keďže som tam a ani nikde inde nemohla chodiť sama, odmalička ma sprevádzal Lucianus a tak sa z nás stali nerozluční priatelia. Bez neho si svoj život už ani neviem predstaviť.
„Tak čo budeme robiť dnes?" Usmiala som sa naňho, sediac pod vysokým dubom. "Chceš ísť pozorovať jelene?" „Neviem, možno by sme ich mohli skôr trocha ponaháňať?" Lucianus sa zasmial. Jeho úsmev mi pripomínal jeho mamu. Bol sladký a srdečný, taký milý, že ma zahrieval pri srdci a vždy sa mu pri ňom zaleskli oči. Prehrabol si hnedé vlasy, mal ich už takmer po plecia. Boli svetlejšie ako tie, ktoré mali Tenebris s Dariusom. Všetko nasvedčovalo tomu, že Stelline gény sa v ňom presadili rozhodne viac. „Zasa máš kopec nevybitej energie?" Namieril na mňa prst a prižmúril oči. Dobre ma poznal. No áno, energie mám toľko, že by som nasýtila aj dva svety a to už odmala. Svoj prvý lux som vytvorila, keď som mala ledva desať. Hodila som ho do Tenebrisa, lebo ma nahneval. Chudák, zväčšil sa tak, že so Stellou nemohli ísť večer do spoločnosti a ja som prvýkrát dostala domáce väzenie. Môjho otca skoro trafil šľak. Odvtedy som lux už pre istotu nevytvárala. Sem-tam svoj dar ešte neovládnem, ale učím sa. Dedo Augustus, mimochodom, je to ten najlepší dedo na svete, ma už naučil veľa vecí a keď babi pred siedmymi mesiacmi zomrela a on zostal sám, sľúbil mi, že keď príde ten správny čas, bude ma učiť ovládať môj dar. Správny čas, hm... ten bude asi vtedy, keď sa rozvinie Lucianusov dar.
„Vypočuj si toto." Strkala som do Lucianusovho ucha biele slúchadlo napojené na svoj mobil. „Vieš, že takúto hudbu nemám rád." Krčil nos a vrátil mi ho späť. „Ako nemôžeš mať rád Imagine Dragons? Každý ich má rád." „Ja nie." Schmatol môj vrkoč a potiahol ma zaň. „Nechytaj mi vlasy!" Zavrčala som naňho. Dobre vie, ako neznášam, keď to niekto robí. Nikomu nedovolím, aby sa mi ich dotýkal. Siahajú mi až po pás, sú takmer blonďavé, ale nie až tak, ako vlasy iných Svetlušiek. Majú jahodový nádych a kontrastujú s mojimi šedo-modrými očami. Moja mama hovorí, že ešte nikdy nevidela takú nádhernú Svetlušku ako som ja, ale je to mama a mamy také veci svojim dcéram hovoria, takže tomu veľmi neverím.
„Amelie!" Zviezla som sa po kovovom zábradlí nášho hlavného schodiska a padla som rovno do Lucianusovho náručia. „Nič sa mi nestane, tati. Lucianus ma vždy chytí." S Lucianusom sme sa na seba usmiali. Keby tu stál namiesto neho Darius, letela by som cez zatvorené dvere a zastavila by som sa niekde na prednej záhrade, nosom zaborená v kvetinách. „Kam idete?" Pribehla som k otcovi a pobozkala som ho na líce. „Naháňať jelene." Kričala som a vybehla som von v tesnom závese za mojim najlepším priateľom. Mám už skoro dvadsať, ale niekedy sa cítim ako malé dieťa. Najradšej by som nikdy nedospela.
„Bolo to..." nedokázala som chytiť dych. „Úžasné." Doplnil ma Lucianus. „Vieš neuveriteľne rýchlo bežať." Zložila som mu poklonu. Je to pravda, rýchlosť je jeho superschopnosť. „Ty máš zasa parádnu výdrž." Ešte stále som dychčala a musela som byť červená ako paprika. Oprela som sa o strom a snažila som sa ukľudniť svoj tep. Lucianus ku mne prišiel a zostal stáť len pár centimetrov odo mňa. Vyzeral tak krásne. Husté vlasy si rukou zhŕňal z tváre a jeho jemné črty mi nedovolili ani na sekundu od neho odlepiť zrak. „Tá červeň v lícach ti pristane." „Aj tebe." Uškrnula som sa. „Žiadnu tam nemám." „To teda máš." „Ja-" Nenechala som ho dohovoriť. Nalepila som svoje ústa na jeho a chcela som ich otvoriť, ale on môj bozk neopätoval. Odtrhol sa odo mňa. Prečo? „Toto nie je dobrý nápad." Pokrútil hlavou a odstúpil. „Ale prečo? Pretože sa tvoj dar ešte nerozvinul? Vieš, že ťa ľúbim, Lucianus. Viem, že som bola stvorená pre teba." Lucianus si sťažka povzdychol. „Nevieme, či je to naozaj tak." Založil si ruky na boky a zahľadel sa do zeme. Zdvihla som dlane a z celej sily som mu vrazila do hrude, aby som ho odsotila. „Amelie!" Kričal na mňa, ale ja som sa nezastavovala. Rozbehla som sa a utiekla som mu.
Keď ma volali na večeru, povedala som, že nie som hladná. V skutočnosti som ho len nechcela stretnúť. Bola som nahnevaná a trápila som sa. Lenže ešte o jedenástej som nemohla zaspať. V bruchu mi vyhrávalo a ja som sa v posteli len prehadzovala. Vystrčila som nohy spod teplej belasej periny a v nočnej košeli som cupitala z izby, aby som si v kuchyni niečo uchmatla. Zastala som, lebo som začula povedomú melódiu. Nevedela som to určite, ale keď som prišla bližšie ku knižnici, bola som si stopercentne istá. Za dverami sa ozývala skladba I bet my life for you od mojej obľúbenej skupiny. Usmiala som sa. To musel byť Lucianus. Chce sa mi iste ospravedlniť.
Pomaly som vošla do tmavej miestnosti, ale nikoho som nevidela. Nechala som otvorené dvere a prišla som k mobilu zastrčenému do reproduktora. „Čo tu chceš?" Strhla som sa a zľakla tak, že som až podskočila. „Darius." Vydýchla som. Za iných okolností by ma akákoľvek známa tvár upokojila, jeho čierno-oranžové oči, ktorých temnotu podčiarkovalo vždy čierne oblečenie, na mňa ale pôsobili úplne inak. Ustúpila som pred ním o krok a potom o dva, zastavila som sa, až keď sa môj chrbát dotkol políc s knihami. „Prečo sa v noci túlaš sama po dome?" Zahrmel tesne pred mojou tvárou. Jeho oči neboli také prívetivé ako Lucianusove. Črty mal ostré a oči nebezpečné. Zaťala som zuby aj päste a nedala som sa: „tebe nemusím nič vysvetľovať!" Darius sa nado mňa naklonil a ja som naprázdno prehltla, zbadajúc chlad v jeho tvári. „Prečo ma nenávidíš? Čo som ti spravila?" „Keby si to vedela, nenávidela by si ma ešte viac." Stáli sme tam, ako dvaja skutoční nepriatelia, keď miestnosť osvietili moje ruky. Darius moju energiu nepotreboval, rovnako ako ani Lucianus, lebo ich dar sa ešte neprejavil. „Nechaj ju na pokoji, Darius!" Lucianus, vďakabohu. Darius sa odtiahol a pozrel sa na svojho brata. „Tak si ju lepšie stráž, braček." Povedal posmešne. Rýchlo som prebehla za Lucianusa a utekala som naspäť do svojej izby.
Tento deň som sa rozhodla vymazať zo svojej pamäti.
TENTO PRÍBEH VYŠIEL AKO E-KNIHA.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
