The Dark Face Of Love

2.

Ten chlapec mi bol naozaj veľmi známy, nebola som si istá, či chodí k nám na školu, pretože predsa som tam len mesiac. Samozrejme, keby sa ma niekto spýta na akéhokoľvek štvrtáka na našej škole, tak to viem hneď. Bohužiaľ, jeho som nepoznala. Alebo skôr našťastie? Pohľad, ktorý na mňa upieral mi bol nepríjemným čím ďalej tým viac. Nevedela som sa sústrediť na inú vec, pretože ten pohľad bol tak prenikavý. Mala som pocit, že mi vidí až do duše, naozaj. Nevedela som ako sa mám tváriť, či mám ísť za ním a povedať mu, či by svoj zrak mohol upriamiť na niekoho iného, alebo či mám kašľať na to. Koniec koncov, bol to len pohľad nejakého cudzieho chlapca, ktorého meno som nevedela a do tejto chvíle som ani len netušila, že niekto taký existuje.

Našťastie som o chvíľu vystupovala na konečnej zastávke rovnako ako aj ten chlapec, ktorý dokonca aj pri vystupovaní sa neubránil pohľadu na mňa. Zniem naozaj ako keby si o sebe neviem čo myslím, ale pravda je taká, že naozaj nechápem prečo toto robí. Nie je mu to hlúpe pozerať na niekoho celú cestu? A bez prestania? Cítila som sa tak ako ešte nikdy predtým. Hnev sa mi miešal s nervozitou a moje líca sa pomaly ale isto farbili do červena. Po celý čas som nevedela ako mám na takéto niečo zareagovať. Ale snažila som sa tváriť úplne bezstarostne a v poriadku. Moje vnútro však doslova kričalo o pomoc.

Celú cestu ako som kráčala domov som premýšľala nad tým, čo sa to v tom autobuse dialo. Pre niekoho úplná blbosť, pre mňa nepochopiteľná vec. Chlapcov som mala úplne, viete kde, ale toto ma naozaj veľmi zaujímalo. Rozhodla som sa to ale viacej nerozoberať a nechať to tak. Prišla som domov a odhodila som ten hnusný kufor čo najďalej aby som sa mohla rozbehnúť za mojim psom Daisy. Je to krásny weimarský stavač a ja ju milujem najviac na svete. Keď som zdvihla svoj pohľad od Daisy tak som si všimla mamin úsmev, ktorý ma vždy zahreje na duši. Rozbehla som sa za ňou, síce sme sa nevideli len týždeň, ale mne tak moc chýbala.
,,Tak strašne si mi chýbala" pošepkala som jej zatiaľ čo som ju hladila po chrbte v stálom objatí. Tieto materské objatia milujem zo všetkých najviac, pretože nikto mi nikdy nedá takú lásku a ten hrejivý pocit na duši.
,,Aj ty mne, Lola." usmiala sa na mňa mamina a pomohla mi dostať dovnútra ten môj otrasný kufor.

Po skvelej večeri, ktorú mi pripravila mamina sme sa vybrali na prechádzku do lesa. Milujem to ticho. To šumenie listov a mierny vánok vetra, vďaka ktorému pociťujete ten nádherne čistý vzduch. Daisy bola s nami taktiež, ale tá pobehovala po celom lese. Nebojíme sa, že by sa nám niekde zatúlala, pretože je na to na nás až priveľmi naviazaná. Užívala som si všetku tú krásu vôkol mňa a nevedela som sa sústrediť na nič iné. A to bolo len dobre. Je to taká maličkosť, ale vie ma to spraviť šťastnou tak, ako nič iné. Sadli sme si na menší peň a pozorovali ten fascinujúci západ slnka. Milujem to tu. Vytiahla som zo zadnej kapse na nohaviciach môj telefón a pokúšala som sa o peknú fotku západu slnka, ale samozrejme nikdy to nebude na fotke také krásne ako v realite. V realite je vždy všetko krajšie a kúzelnejšie. Po veľmi príjemnej prechádzke sme sa vybrali späť domov a ja nabitá pozitívnou energiou som nemohla byť spokojnejšia.

Otvorila som môj účet na instagrame a pridala som dnešnú fotku západu slnka a bola som spokojná so svojím výkonom. Tá fotka sa mi naozaj podarila. Nebolo to síce ani zďaleka také ako v realite, ale na to, že to bola fotka z môjho telefónu, tak vyzerala naozaj dobre. Prezerala som si fotky ľudí na mojom instagrame a pozrela si príbehy iných ľudí. Úprimne, nechápem ako niekto môže na instagram, alebo aj na inú sociálnu sieť, zavesiť fotku ako je niekde totálne na sračky. To naozaj nemajú na pláne nejaké záživnejšie veci? Samozrejme, je to každého vec nech si každý robí to, čo uzná za vhodné, len asi by som práve takéto fotky na sociálne siete nepridávala. Keď už som chcela odložiť telefón a ísť sa venovať niečomu lepšiemu, ako je sedieť pri telefóne, tak mi prišlo upozornenie z facebooku. Žiadosť o priateľstvo. Rozklikla som si ju a pozrela si chlapca, ktorý si ma chce pridať do priateľov. Joe Barton. Kto to je? Začala som si dôkladne pozerať jeho celý Facebook, ale na nič som neprišla. Vôbec neviem kto to je. Rozhodla som sa pozrieť kolónku informácie kde by som toho mohla nájsť viac, keďže na fotkách ho neviem k nikomu koho by som poznala priradiť. Zistila som, že býva vo vedľajšom meste a dokonca chodí na našu školu. Je pravda, že nepoznám tam ani zďaleka všetkých ľudí, a väčšinou keď vidím niekoho, tak ho vidím prvýkrát. Nepridávam si cudzích ľudí, ktorých nepoznám, ale prišlo mi celkom fajn spoznať niekoho nového kto chodí na našu školu. Možno mi to pomôže zapadnúť trocha viac medzi ostatných ľudí. Nikdy neviem.

Neprešlo od potvrdenia žiadosti o priateľstvo ani päť minút, a mne už prišla správa od pána tajomného.

,,Ahoj, ako sa cítiš po prvom mesiaci na našej škole?"   Tak tomuto hovorím rýchlosť. Ale musím uznať, že začal veľmi originálne, a nie ako väčšina ľudí, ktorí si začínajú písať s niekym novým.

,,Ahoj, zatiaľ sa mi tam veľmi páči. Uvidím ako to pôjde ďalšie roky."

,,Tak dúfam, že tam budeš spokojná. Inak dnes v tom autobuse mi ťa bolo aj ľúto. Ako si tam stála a nemohla si nikde sadnúť."   No počkať. Toto nemôže byť pravda. Veď to je predsa ten chalan, ktorý ma doslova prebodával pohľadom. Ako mohol zistiť moje meno? Toto je naozaj veľmi zaujímavá situácia. Ale na druhej strane ma to vôbec neprekvapuje, v dnešnej dobe sa dá zistiť naozaj všetko. Treba len za tým ísť.

,,Ako si zistil moje meno? Počkať, to si ty, čo si sedel úplne vzadu?"

,,Bingo! To ti nemôžem prezradiť ;)"

Tak toto bude ešte veľmi zaujímavé.