Ranigan: Rudá Válka

Prológ

Do prdele čo sa stalo? Zaznie v mojej hlave, keď sa začnem pomaly preberať s bolesťami z postele. „Au... Moja hlava... Do prdele.... Sozen!" Zakričím na celú izbu a divím sa, že vôbec kričať viem. Radšej sa posadím na posteľ a ťažko oddychujem. Tie rany čo mi urobil nie sú vôbec pekné a monokel na oku mať určite budem. „Kazuko?!" Ozve sa hlas veľmi známej osoby, ktorá tiež je pre mňa ako druhá rodina.

"Ahoj Akira..." Mojim chrapľavým hlasom zaznie menší pozdrav ale aj menších vzlykov od bolesti. Akira išla hneď ku mne a sadla si vedľa mňa. "Priviedol si Sozena späť?" Zaznie z jej hlasu bolo cítiť trochu obáv, pretože už jej asi došlo, že niečo nie je v poriadku. "Prepáč Akira, ale nemohol som, nedokázal som to!" Trochu som na ňu zakričal a z očí mi vyhŕklo pár malinkých kvapôčok sĺz. "Prepáč..." Radšej sa hneď ospravedlní a urobí na ňu psie oči. Akira sa však nezľakne ale práve naopak, len sa pousmeje a pohladí ma po mojich blond vlasoch. 

Po chvíli mlčania opäť zase spustím. "Nedokázal som, pretože jeho hnev ma premohol. Neviem ako dokážem premôcť Kráľa Koncov, Fénixa. Som slaboch." Môj skleslý hlas však Akire nedal a ona hneď na to hodila protiargument. "Kazuko!..." Zvýšila na mňa hlas. To som u nej ešte nevidel. "Si silný! Veď tu od toho máš Inasa, Toraga a Nekata. Tí ti s týmto pomôžu. Naučia ťa ovládať silu, ktorú máš v sebe." Znela tak presvedčivo, že som ju len hltal pohľadom a úplne som sa zabudol vyjadriť, no ale nakoniec so mňa niečo konečne vypadlo. "Možno máš pravdu Akira..." Môj skleslý hlas ju prinútil ma objať. V tom ale niekto zaklopal a vošiel.

Vo dverách, ktoré sa otvorili dokorán stál Torag a ešte niekto ďalší. "Kash!" Vypadlo zo mňa nenávistne a už som hneď bral meč ale rany, ktoré som mal ma po chvíli zložili skoro na zem, keby že ma nezachytí Torag. "Prišiel sám..." Povie tenším hlasom, ktorý u neho prevládal a ja som sa opatrne postavil. "Chcel som sa ospravedlniť za tú dedinu, a ako som sa k vám choval." Jeho jedovatý jazyk mi však nedával moc nádeje mu veriť. "Neverím ti!" Vypadlo zo mňa nenávistne a rozklepane som pozdvihol meč, ale po chvíli mi hneď zase ruka spadla. "Vie, kam idú Zápaďania so strýkom..." Ozve sa Torag a pomaly ma posadí na posteľ. "Kazuko! Never mu!" Na to sa však hneď ozvala Akira a ja som nevedel, či mu mám veriť alebo nie.

"Čo ti tak dlho trvalo?" Ozval sa Zan, ktorý sa rozhodol učiť jedného mladíka. Mladík stál za ním a nechápal. "Ako to, že ste o mne vedel?" Vypadlo z neho dosť prekvapene. Nerozumel ako to dokázal. Zan však neodpovedal, a len sa na neho otočil. Ohník mu plápolal za chrbtom, pretože bola naozaj zima. "Niekde v tých horách..." Ukáže na hory za jeho chrbtom. "Je tam tajný vchod do jaskyne, kde je skrytý kryštál. Prines mi ho a potom sa posunieme ďalej." Vytiahol pred neho kord, krásny meč a podal mu ho. "Veľa šťastia Sozen." Len sa pousmial a Sozen nechápal, prečo to mal urobiť, a tak sa radšej spýtal. "Prečo? Prečo tam musím ísť?" Zaujímalo ho to, pretože mal trochu aj strach. "Chcem otestovať tvoje schopnosti, a ak prežiješ tú jaskyňu a prinesieš mi ten kryštál, tak potom viem, že nie si slabý a začnem ťa učiť." Ani sa na neho neotočil a odpovedal mu. Vyznelo to dosť kruto ale Zan nemal na výber. Sozen teda nakoniec odišiel k tým horám.

"Veď tu nikde nič nie je, len skaly." Len si tak hundre popod nos. V tom si všimne ale podivného tlačítka. "Čo je to?" Čumí na to tlačítko a váha či ho má stlačiť a nakoniec sa odhodlá a stlačí ho, no spustí mechanizmus. Zrazu spadne obrovský balvan a odhalí jaskyňu. Sozen sa ledva ledva uhne aby ho ten kameň nezabil. "Uff... Ešte, že som sa uhol, inak by ma to zabilo." Pozerá sa na tú jaskyňu, ktorá je na vrchole celej hory. Začal si ju prezerať a premýšľať ako sa tam dostať, pretože tá skala bola naozaj hladká. Mala len pár výbežkov, na ktoré sa dalo dostať tak, že človek musel skočiť presne. Bolo to naozaj veľmi nebezpečné. 

"No super..." Rozbehne sa na prvý výbežok a pomaly skáče na ďalší a ďalší, ale po chvíli sa mu šmykne noha a spadne ale podarí sa mu chytiť rukou a drží sa toho ako kliešť. "Ahh! Do prdele!" Pomaly sa snaží vytiahnuť hore na ten výbežok a nakoniec sa mu to podarilo a dostal sa hore a potom konečne vyskočil do vchodu jaskyne a zapálil pochodeň. Vtom sa ale niečo pred ním šuchlo a zachrčalo to dosť nepríjemným zvukom.

"Krucinál, tu je zima." Drkoce Merl zubami a ledva vidí na cestu. Áno, tak husto sneží. "Je to Diremond Merl. Tu bola vždy zima." Prehlási Cassie a dá si lepšie na hlavu kapucu od plášťa. "Prečo zrovna my? Haah!" Poženie trochu rýchlejšie koňa. Ich poskoka ťahajú za sebou na lane ako nejakého psa. Cassie si spokojne vytiahne sušienku a zahryzne sa do nej. "Hej Merl! Nechceš sušienku?" Trochu sa zasmeje a odhryzne si znova. 

Merl radšej neodpovedá a konečne vylezú z lesa a prídu k nejakým skalám, ktoré sa týčia vysoko do výšky a je tam malé zamrznuté jazero. Všade okolo nich je sneh. "Tak Cassie..." Merl zosadne z koňa a odviaže ich poskoka. Posadí ho do snehu. "Začni hľadať... podľa kráľa by sme mali byť tu. A ty!" Ostrým pohľadom sa pozrie sa na poskoka. "Tu seď a ani sa nehni!" Cassie zosadne z koňa a dopapá sušienku. "Buď kľudný Merl..." Cassie bola pokojná a začala chodiť okolo toho jazera. "No podľa mňa.. by ten totem mal byť v tom jazierku." Pozrela sa na Merla, a ten si len nešťastne povzdychol. "Ja do tej ľadovej vody nepoleziem." Potom ho ale trkne a pozrie sa na poskoka. "Cassie? Urob do toho jazierka dieru." Pozrie sa na ňu a ona len prikývne a svojou mocou urobí do jazierka dieru aby sa tam mohol dostať človek. Jej oči žiarili červeno - oranžovou a pripomínali malé plamienky, ktoré po chvíli zhasli. Merl postavil poskoka na nohy a odpútal ho. "Vstávaj!" Pomaly príde s ním nad to jazierko. "Skoč." Strýko nemôže odporovať, a tak skočí do jazierka. 

"Pohni Torag! Už sme skoro tam!" Zakričím na neho a môj kôň beží ako o závod. "Kazuko! Počkaj!" Torag je tesne za mnou, ale ja započujem rev draka. Kôň sa mi splaší a postaví na zadné. Neudržím sa, pretože neviem ako sa mám chovať, keď sa kôň postaví na zadné a zletím na zem. "Kazuko!" Torag hneď zabrzdí svojho koňa a zoskočí z neho. Ja ležím v studenom bielom snehu. Ešte, že tam bol ten sneh, lebo by som asi pristál fakt tvrdo. "Si v poriadku?" Skláňa sa nado mnou a ja sa len trochu otrasiem. "Áno.. Som v poriadku." Pomaly sa postavím. "Čo to bolo?" Pozriem sa na Toraga a ten si len povzdychne. "Drak..." Ja si však neuvedomujem čo sa deje a rozbehnem sa tam. "Kazuko! Nechoď tam!" Hneď sa rozbehne za ním. 

"Merl? Máme návštevu." Ukáže na mňa Cassie a ja hneď viem, že som asi urobil hlúposť. "Kde je môj strýko?!" Zakričím po nich no v tu ranu pribehne aj Torag a v ruke už drží luk. "Tvoj strýko už nie je." Zasmeje sa Merl a zrazu za nimi z jazera vylezie obrovský červeno - čierny drak a pomaly sa vznesie do vzduchu. "Spáľ ich!" Ukáže na nás Merl so svojím zlatým mečom. Drak sa na nás len pozrie a Torag ma hneď zatiahol k najbližšiemu balvanu a skryje nás zaň. No drak už začal chrliť oheň a dosť zle popálil Toragovu ruku. "Aaah! To je bolesť! Do prdele!" Chytil si ju od bolesti. "Musíme preč..." Bol som celkom vystrašený ale snažil som sa nejako premýšľať. No započul som ako oni odchádzajú. Zrejme nechcú s nami bojovať. 

"Torag poď." Pomohol som mu na nohy a išli sme ku koňovi, ktorý ostal v lese. "Do prdele.." Zasyčal, ale postavil sa. "Tá ruka skurvene bolí." Podoprel som ho a držal ho. Dostali sme sa nejako ku koňovi a ja som nasadol na neho. "Zvládneš to?" Pozrel som sa na Toraga. "Áno.." S bolesťami nasadol na koňa do zadu za mňa a chytil sa ma. Koňa som popohnal a rozbehli sme sa späť do Mesta Severanov. 

"Čo ste zač!?" Zakričí zadýchane Sozen, keď už zabíja asi päťdesiatu potvoru z temnoty. Tie potvory sú bledé a ako keby nemali ani krv v žilách. Vypadajú ako upíri ale nie sú. Pretože nemajú tesáky. Prebodne ďalšieho ale to ho jeden zo zadu poškriabe na rameni. "Ahh! Ty sviňa!" z otočky ho prebodne a rozbehne sa do jednej chodby v jaskyni. Tie potvory však utekajú za ním. Pribehne do veľkej siene, kde je len malý úzky most nad obrovskou priepasťou. Všimne si zeleno žiariaceho kryštálu na jeho konci a rozbehne sa za ním. Tesne za ním sú tie bezduché potvory. Beží po tom moste ale jedna potvora ho chytí za nohu nejakým bičom a zatiahne ho naspäť. Sozen to neustojí a spadne na zem a bič ho začne ťahať naspäť. "Nechajte ma!" Zakričí až sa to ozýva po celej sieni a v momente, keď to dopovie, tak kordom presekne bič a jeho noha je voľná. Rýchlo sa postaví a dobehne k tomu kryštálu. Hneď ho zoberie a pozdvihne ho nad seba. Kryštál začne silno svietiť na jasno zeleno a ožiari celú sieň. Potvory sa zľaknú a hneď začnú utekať s krikom preč. Majú strach zo svetla. "Konečne ťa mám." Zloží ten kryštál na jeho úroveň tela. "Prečo ho po mne chcel?" Opýta sa sám pre seba.