Na streche paneláku

V atramentovej temnote nočnej oblohy, ktorú nekompromisne preráža biele svetlo žiariacich billboardov s reklamami, som obdivovala narastajúci mesiac.
Trasúc sa v chlade jednej z posledných nocí novembra som vytiahla z vrecka krabičku zlatých Marlboriek, v ktorej okrem posledných troch cigariet bol aj jej zapaľovač. Nie je ničím výnimočný, no napriek tomu je iný. Bol jej.

V chladnom vánku som horko-ťažko zapálila jednu z cigariet. Krabičku som odložila do vrecka, ale zapaľovač mi zostal ležať v ruke. Potiahla som si z cigarety a pomaly pristúpila k nízkemu zábradliu. Bratislava, rozžiarená, prepletená uličkami a cestami, mi leží na dlani. Vraví sa, že ak nebývate v Petržalke vysoko, nikam nedovidíte. Napriek tomu dovidím aj na hrad, situovaný v Starom meste.
Toto miesto bolo pre nás špeciálne. Pre mňa je špeciálnym dodnes. Stretávali sme sa tu týždeň čo týždeň, takmer každý víkendový večer, ak sme sa nevideli cez víkend, stretli sme sa v pondelok. Pre väčšinu najhorší deň týždňa znamenal pre mňa to, že po náročnom dni v škole ma čakal relax a vzrušenie, ktoré vo mne nikto doposiaľ nevzbudil tak, ako ona.

Reč je o Viktórii. Navonok obyčajné meno v histórii patrilo kráľovnej. Hoci by ste toto meno k jej tvári nikdy nepriradili, jej rodičia vedeli, kam tým smerujú.

Viktória ani zďaleka nekráča s pôvabom. Ošúchané, častokrát deravé zašpinené tenisky a odev, pripomínajúci stredoškolského teenagera po tréningu, robili na ľudí určitý dojem odjakživa. Fakt, že je už nejaký čas vášnivou hráčkou florbalu jej imidžu chalana v 17 vôbec nepomáha. O to lepšie toto celé je.
Môže vyzerať ako chce a pravdou je, že šaty robia človeka rovnako, ako robí človeka aj jeho meno.
Pod tak kráľovsky neseným menom si čovek môže predstaviť viacero vecí. Pre mňa bola očakávaním krása a samozrejme, hrdosť. Trafila som oboje.
Toto navonok pobláznené, 23 ročné dievča má jednoducho komplikovanú povahu. Na jednu stranu lákavá mužská energia so sebou prináša aj nesmiernu hrdosť, ľahký podtón arogancie prisladený vanilkovou jemnosťou.
Pohľad mi padol na čierny zapaľovač v ruke. Matný povrch s napol ošúchanou potlačou čiernovasej ženy vo mne vyvolal zvláštny pocit. Všetky tie spomienky spadajúce pod jej tvár znova ožili. Všetky tie hlboké konverzácie, tá nebezpečná blízkosť, keď sa ma pýtala na osobné otázky. Jej prenikavé modré oči uprene zahľadené do mojich, snažiac sa vidieť mi až do žalúdka a hlas vyžarujúci silu a pochopenie. Napriek častej tvrdohlavosti ju mám rada a hoci sme si nie vždy sadli, nikdy mi neklamala. Kto ju nepozná by si možno pomyslel, že je až príliš úprimná.
Vo svete, kde vám každý nahovorí čokoľvek len aby ste mu vyhoveli bola ona tá, ktorú lži nezaujímali. Kedykoľvek som sa pokúsila pred ňou niečo utajiť, vždy to na mne spoznala.
Obe žijeme cestovaním, máme vášeň pre tetovania a rôzne štýly a farby vlasov. Veľa sme experimentovali, kým sa naše cesty nerozišli.

Asi sa pýtate, aký vzťah sme k sebe mali. Nikdy sme spolu nechodili, pretože ja večne odchádzam so zlomeným srdcom a ona sa nerada viaže. Jedného dňa som sa jej presne na tejto streche spýtala, prečo to so mnou aspoň neskúsi potiahnuť ďalej. "Pretože sa rýchlo unudím a tie dievčatá už nikdy viac nechcem vidieť," odvetila, "nemám záujem ťa po týždni vymeniť ako každú z nich." Bola som prekvapená. Nie je u nej zvykom rozprávať o svojich citoch a bývalých vzťahoch. Do toho dňa som ju videla ako kolegyňu, tú staršiu z nás, tú so skúsenosťami a hranicou, ktorú som sa neodvážila prekročiť.

Noci strávené pri vodnej fajke nad pohárom ríbezľového vína nám dali dostatok času na to, aby sme sa vzájomne pochopili. Tak, ako raz kráčala mojou cestou ona, ja budem kráčať tou jej. Napriek odlišným postojom k životu a vzťahom sme sa zhodli na jednej veci: ak niekto v našej budúcnosti nemá miesto, je zbytočné naťahovať osud.
Nikdy by som si však ani len nepomyslela, že ona bude jednou z tých, ktoré v mojom živote nemajú miesto.
Už na prvý pohľad ma priťahovala. Za predstieranou povrchnosťou sa skrýva človek, ktorý si prešiel veľmi ťažkým obdobím. Niekto, koho zúfalstvo a beznádej si okolie denne zamieňalo za pútanie pozornosti tetovaniami a tým, že je iná aj vo vnútri.
Som názoru, že sexualita je je pre každého z nás osobná záležitosť, rovnako ako číslo na váhe a to, čo sa odohráva za zatvorenými dverami. Z jediného pohľadu nemožno odhadnúť povahu a zázemie človeka. V tom sme všetci jedineční. A ona tiež.

Odložila som zapaľovač do vrecka. Ako mi len chýba všetko, čo som s ňou robievala bežne... všetky tie chvíle v práci a po škole pre mňa znamenajú dodnes veľa. Nikdy som s ňou nezažila tú známu ohranú romantiku. Žiadne kvety, večere, darčeky... Na kávu sme si sadli v hoteli, kde pracujeme, zatiaľ čo sa všetci ostatní postupne porozchádzali. Nepotrebovali sme toho veľa, aby nám bolo spolu dobre. Ťažké chvíle zrazu neboli tak náročnými a stereotyp dostal osvieženie.
Necítila som sa pri nej sama. Nebola som sama proti celému svetu. Boli sme dve.

Čo sa však stalo, keď sa naše cesty takto urýchlene rozišli? Túto otázku si kladiem často aj ja sama. Prvá myšlienka, ktorá ma zasiahla krátko potom, čo ma nechala na tejto streche stáť bola: všetko je to moja vina; mám toľko nedostatkov, problémov a pochybností, že to ďalej nezniesla. Jej odôvodnenie však bolo iné. "Sťahujem sa," povedala, "peniaze, ktoré sama zarábam mi nestačia na život v Bratislave. Štúdium si financujem sama, rovnako, ako všetko ostatné." Znela skleslo. Málokedy ju vidím smutnú. Ak sa niečo deje, prvé čo z nej ucítite je hnev. "Nemôžem ti nejak pomôcť?" vyšlo zo mňa zúfalo. Pokrútila hlavou. "Máš lieky, ktoré si hradíš sama. Máš pri sebe odborníkov a ani to ťa nevyjde lacno. Všimla som si, že takmer všetko oblečenie a každý pár topánok ktoré nosíš, si si buď kúpila za vlastné, alebo ti ich niekto daroval. Vidím, že sa na rodičov spoliehaš minimálne a že oni ti poskytnú ubytovanie, teplú vodu a jedlo." Nevedela som, ako reagovať.

"Budeš mi chýbať..."

Týmto náš príbeh skončil. Vzala som si podnájom v byte, kde bývala ona. Neštudujem, ale pracujem. V tom istom hoteli, kde sa raz za čas objaví aj ona. Pozdravíme sa, no už nás nenájdete viesť dlhé konverzácie pri hotelovej káve.
Ak niekto vo vašom živote nemá miesto, je zbytočné naťahovať osud...