Tŕne života

1.

Rozmýšľam tak často nad smrťou, že sa cítim napoli mŕtva.
sedím na poli a rozmýšľam prečo mu to tak trvá.
Nikotín v pľúcach ma dusí
Nechci vedieť čo príde v noci.
Jesenné spoli teplé lúče vnášajú do dňa kúsok nádeje,
Kto vie, či ju ešte zajtra nájdeme.

A tak stále ďúfam ,že príde chvíľa, keď chlad jesenných nocí zostane len v ovzduší ,
Jeho ruka slzy z líc raz a navždy osuší.
Nahrnie do nich trochu farby,
S myšlienkou na tie všetky maľby,
Ktoré jeseň ,krásna sychravá,
Každým rokom znovu vytvára.
Tak veľmi mi pripomína jeho,
To ako dotýkal sa ma vždy len s nehou.
Možno tie dotyky boli také len náhodou,
To čo vo mne vzbudzovali, je mi stále záhadou.

Zostal preňho už len plač,
Čo je ten chlapec vôbec zač?
Keď si len tak bez chochmesu príde,
Zmyslí si ,že ešte jedna šanca sa mu zíde.
aj keď som veľmi nechcela
Zranená, zlomená,zmätená,nesmelá .
Kúsky rozbiteho srdca čo som pomaly zbierala,
Silno, tak silno som ich zvierala
A nakoniec? Aj tak som mu ich znova dala.
Mysliac si, že ten, čo to zapríčinil
Má právo, aby mi srdce znovu dokopy zlepil.

A ten farebný svet sa znovu točí,
Keď pozriem sa hlboko do jeho zelených očí.
Keď chytí ma nežne ako keby obával sa,
že keď trošku pritlačí, rozpadnem sa.
Keď pobozká ma s vášňou ako nik predtým,
vie, že je to tým srdcom ukradnutým.
Vie, že má nadomnou zvláštnu moc
Najviac vtedy...Keď príde hlboká noc.
S ňou Myšlienka smrti rozplýva sa ako dym cigariet, čo spolu fajčíme.
A nahrádza ju tá,že ľúbiť sa znovu naučíme .