Lotus

Narodenie a oddelenie od svorky

Ahoj! Volám sa Lotus. Dnes vám poviem môj príbeh. Možno nudný, možno zauimavý, no je to môj prípeh.. Všetko to začalo mojím narodením. Som kubrow z rodu Lotusov dá sa povedať že dosť vzácný, ale nejdem vám tu hovoriť o mojich koreňoch. Moja matka Aura mi dala meno Lotus. Celkom originalné že? Môj otec sa volal Daverus. Bol to vodca všetkých lotusou. Prvé dni sem sa učil ako sa chovať v smečke. Otec ma učil všetko len jednu vec mi nepovedal. Agaporci. Možno to neznie strašidelne, ale pre nás je to nebezpečný národ. Zabíjajú nás, lotusov. Žil som si pokojný život v krásnom lesíku po pri velkej, zelenej lúke kde bolo počuť tečucú rieku. Môj život bol dokonalý. Jedného dňa som sa vydal na lúku, naháňal som motýle. Vtipné, no šteňa ako ja som nerobil nič iné. Neobvikle bolo ticho. Nechápal som. O chvílu nato začala moja mama na mňa volať celkom s vydeseným hlasom. Bežal som čo najrychlejšie ako mi moje nohy dovolili. Keď ma mama uvidela, schmatla ma a utekala somnou dakam preč. Pýtal som sa čo sa deje, ale odpoveď som nedostal. Okolo lotusi sa zbierali ako do boja. Kričali "Agaporci idú!". nechápal som tomu. Kdo boli Agaporci? Mama somňou ďalej bežala. Zrazu som počul pár rán, zlakol som sa natolko že som niak vykĺzol z mamininého chmatu. Spadol som. Mama okamžete ma speť schatla a šla ďalej, zdalo sa mi že išla rýchlejšie. Po niakej chvíli zase boli počuť výstreli. Mamu zasiahly. Pustila ma a silne zakňučala. Mame krvácala zadná, pravá noha. Zlakol som sa a bál sa ako nikdy predtým. Schmatla ma s bolesťami a přišla ku roštiepenému kmeňu a dala mňa tam. Povedala mi "Nevychádzaj otialto dokial sa nevratím speť". Pokívol som hlavou a trásol sa od strachu. Ona nato odišla. Čakal som deň i noc. Ráno som sa odvážil a vyliezol som z roštiepeného kmeňa von. Rozhliadal som sa po okolý, nikto nikde. Snažil som sa zachitiť niaku vôňu či stopu, ale ja malé šteňa. Jasné že som nič nevyňuchal. Šťastie že som si zapametal cestu, ktorou utekala mama somnou. Vrátil som sa po nej. Po niekolkatích únavných krokoch som sa vrátil domov. Obzeral som sa. Bolo to strašidelné, to ticho. Nikdo na vôkol nebol. Bál som sa. Začal som kričať na mamu a otca. Nikto sa neozíval. Bolo to tu ako vymreté. Myslel som si že išli niekam ako na príklad na lov alebo tak. Lahol som si a čakal. Bol večer, nikto sa nevracal. Nevedel som čo mám robiť. Mal som velký hlad. V tom som zacítil vôňu divých zvierat. Od hladu som sa rozbehol do časti kde som nikdy ešte nebol. Začal som ňuchať. Zacítil som jemnú vôňu divých králikou vo vysokej tráve. Rozbehol som sa bezhlavo po vôni. Skočil som! Po dopade som som si pomalinky otvoril oči a uvidel som králika medzi svojími packami. "Môj prvý úlovok!" potešil som sa. No bol som aj smutný, pretože to nikto nevidel. Pustil som sa do králika. Vydal som sa do brlohu. Pripravoval som sa na spánok, po chvíly som zaspal. Ráno som sa prebudil nadčený. Viskočil som z pelecha von! Zosmutnel som. Myslel som si že sa moja rodina vrátila. No niet stopy. Po pár slzách kvapnutý na zem som sa rozhodol. "Pôjdem ich nájsť!". Vydal som sa do sveta kde som to nepoznal. Prešiel som cez rieku. Prechadzal mi mráz po chrbte. Počul som šuchotanie lístia v krový a lámanie vetvičiek ako keby niekto po nich chodil. Bál som sa. Ako by ma niekto sledoval každým krokom. Z ničoho nič som sa rozutekal. Nevedel som prečo, ale bežal som. Zakopol som o koreň dubu. Nesnažil som sa zdvihnúť, len som sa schulil do klbka, zakril si oči a tiekli mi slzy ako dva malé vodopády ktoré naberali viac vody. Okolo mňa sa obiavila svorka kubrow. Vrčaly. Pribehol ďalší kubrow, ale o niečo vedčí a povedal "Nezabíjajte ho, tých je na svete málo". Nechápavo som sa pozrel. Ostatný len vrčaly a jeden ma postrčil. Šly sme na velkú planinu. Bolo tam vela kubrow. Velký kubrow zavil a vtom momente všeci stíchly. "Toto je možno jeden z posledných lotusov na svete. Odteraz patrý k nám!" povedal velký kubrow. Zišli sme trocha z lúky do lesa. Nechápal som čo sa dialo. Spýtal sa ma kde mám rodinu, odkial som a tak. Neodpovedal som na všetky otázky. Povedal mi že som asi posledný svojho druhu. Pomaly som začal chápať. Nevedel som čo v tej chvíly robiť. Povedal som mu čo urobila mama a čo mi povedala. On len dal dole uši a hlavu dal skoro až na zem. "Takže moja mama sa už nevratí však?" spýtal som sa. Pozrel sa inam a sadol si. "Tvôj druh vyzabíjal národ Agaporcov." povedal to smutne, ale pritom vážne. Začali mi tiecť slzy. Chcel som prestať, ale moje emócie boly silnejšie ako ja. Kubrow ku mne prišiel a povedal že ma ochrania a toto je od teraz môj nový domou.