Zradkyňa

28. Kapitola - Príchod zmien

„Tvoríte dobrý pár," povedala s úsmevom spokojne.

Zahryzla som si do pery. Prečo si to každý myslel. „Nie sme takto spolu," opravila som ju.

„Prečo nie?" zmätene na mňa pozrela. Zdalo sa mi to alebo som v jej očiach videla aj sklamanie?

Pokrčila som plecami a odvrátila pohľad. „Je to komplikované. Nejde len o to, čo nás teraz čaká a to, že každú chvíľu môžeme zomrieť. Pozri predsa na mňa. Som zlomená, neúplná. Toto je všetko, čo môžem. Zachrániť ostatných, vybojovať im lepšiu budúcnosť. Ale mňa žiadna nečaká."

„Možno si. Možno sme my všetci a len potrebujeme nájsť niekoho, kto nám pomôže vyliečiť sa," povedala s jemným úsmevom na perách. „Nechcem sa do ničoho pliesť, ale Darien si po smrti Katherine k sebe nikoho nechcel pustiť, radše bol sám ako zažiť znova takú bolesť. Ale taký bol celý jeho život. Odkedy si pamätám, musel prežiť toľko bolesti a zrady, viac než ktokoľvek iný. Snažil sa spraviť všetko preto, aby ochránil svoju rodinu a kvôli tomu ostatní z neho spravili netvora. Bol zradený, mučený, zranený toľkokrát, že to ani neviem spočítať. Za svoj život si prešiel peklom a ver mi, keď ti poviem, že v jeho očiach som videla pokoj iba vtedy, keď hľadeli na teba. Si jediný dôvod, prečo je ešte nažive."

Jej slová ma na krátku chvíľu úplne ohromili. Nevedela som, či to bolo tým, ako to povedala alebo významom. Možno tým, ako mi z nich zvieralo žalúdok a vyschlo v krku. Priala som si, aby som mohla byť pre neho tým, koho potrebuje, ale nebolo to tak.

„Nemáme čas na city. Teraz nás čaká vojna, vzťah by iba všetko komplikoval."

„Láska ťa neoslabuje, práve naopak. Možno, keď si dovolíš milovať tú správnu osobu tak to pochopíš."

Pozrela som sa na ňu. Tentokrát naozaj, pozorne som si ju prehliadla. Stále vyzerala ako pätnásťročné dievča, ako keď som ju videla prvýkrát. Havranie vlasy zapletené vo vrkoči, oblečená v obyčajných rifliach a tričku.

Slová s takouto váhou od nej zneli nemiestne. Vedela som však, že by bola chyba nechať sa oklamať jej mladým vzhľadom. Jej oči niesli známky stovky rokov. Videla toho zo sveta viac ako ja, vedela viac.

Ľahko sa na to zabúdalo, keď bola bezstarostná a veselá, potom však prišli chvíle ako táto, kedy som jej vek nedokázala prehliadnuť.

Akoby vedela, ako ma jej slová zmiatli, povedala: „Pôjdem už pomaly naspäť, ale keby si sa chcela s niekým porozprávať, vieš kde ma nájdeš."

Zamračene som sledovala, ako pomaly odchádza. Skvelé, ako keby som potrebovala ďalší dôvod, prečo v noci nemôžem spať.

Potom sa to stalo. Keď prechádzala okolo jednej dvojice, elf prudko odskočil dozadu v zápale tréningu a narazil do Nicolette. Od prekvapenia stratila rovnováhu a takmer padla. Elf namiesto ospravedlnenia na ňu škaredo zagánil

„Upírska špina," počula som ako zašomral.

Cítila som, ako vo mne stúa zlosť, krv mi vrela v žilách, keď som počula tie slová a videla, ako na Nicollete pozrel. Nerozmýšľala som, v sekunde som dobehla k nemu a vykrútila mu ruku. Bolestne zakňučal a ohromene na mňa pozrel.

„Ospravedlň sa jej," zavrčala som.

Nicolette pokrútila hlavou. „Nie, to je v poriadku."

„Nie je!" odsekla som. „Je to proti všetkému, čo tu chceme vybudovať. Nový svet bez predsudkov, bez nenávisti medzi druhmi. Ako to môžeme dosiahnuť, keď sa navzájom budeme urážať."

„Sú to upíri, nemôžeme im veriť," povedal prekvapene, akoby nečakal, že sa postavím na jej stranu.

„Je to Darienova sestra, prišla nám pomôcť. Nikomu by tu neublížila a ty si ju slovne napadol. Ospravedlň sa jej," zopakovala som, dávajúc dôraz na každé slovo.