„Ozvem sa ti neskôr, noví susedia zasa niečo vŕtajú,pa,“ zložím. Položím mobil na posteľ a idem do kuchyne. „To snáď nie je možné, už mi to lezie na nervy!“ zvalím sa na pohovku vedľa mamy a nasadím si na tvári naštvaný výraz.
O sekundu na to vyletí zo svojej izby môj brat: „Už nepočujem ani vlastného slova!“ Svojím pohľadom mieri na mamu.
„Myslíte, že ja za to môžem? V televízii si musím dať hlasitosť na minimálne 50% a... Prihorí mi koláč!“ mama vystrelí z pohovky a uteká smerom k trúbe.
„Aký koláč?“ spýtam sa keď mi vôňa koláča udrie do nosa.
Mama neodpovedá. Ani sa jej nečudujem, v tomto hluku sa počuť ani nedá.
Vyberie koláč z trúby a vloží ho do krabice. „Ella, poď so mnou!“ povie, zoberie krabicu s koláčom a otvorí dvere do bytu.
Idem za ňou: „Kam ideme?“
Mama privolá výťah a stlačí tlačítko o poschodie vyššie. Nastúpim do výťahu.
„Ideme sa pozdraviť so susedmi,“ odpovie.
„Čo? To musím ísť s tebou? Prečo nešiel Samo? A to im musíš upiecť koláč?“ chytím sa za hlavu. To sa mi snáď zdá.
Mama na mňa vrhne naštvaný pohľad a keď sa dvere na výťahu otvoria, vystúpi. Rozmýšľam či sa nezveziem naspäť do nášho bytu. Mama ma ale čaká a tak sa vyšuchcem z výťahu. „Chyť mi to!“ podá mi krabicu a zazvoní na dvere našich nových susedov. Nič. Nikto neotvára. Asi v tom hluku ani nepočujú. Je to tu hlučnejšie ako na našom poschodí. Mama zazvoní znova. Nič. Opriem si hlavu o dvere. Už ma to začína unavovať. Naraz niekto prudko otvorí dvere a ja musím rýchlo odtiahnuť hlavu. Zatackám sa a krabica mi skoro spadne z rúk. Vo dverách stojí nejaký muž v károvanej košeli, asi v maminom veku.
„Dobrý deň! My sme vaši susedia o poschodie nižšie. Martina Chovanová. Toto je moja dcéra Ella. Priniesli sme vám koláč,“ sype zo seba mama.
„Ó susedia, veľmi ma teší, ja som Dávid Lukáč a...Simona! Viliam! Nachvíľku sem poďte!“ zakričal a usmial sa na nás. O chvíľu pribehla nejaké žena s chalanom.
„Moja žena Simona a syn Viliam,“ ukáže na nich a potom na nás, „Toto sú susedia o poschodie nižšie Martina a Ella Chovanové.“
Začneme si podávať ruky a zoznamovať sa.
„Boli by sme radi, keby ste dnes prišli k nám na večeru, zoznámili by ste sa aj s mojím synom a manželom. A napiekla som vám koláč na pozdravenie,“ zoberie ho odo mňa a podá ho tej tete menom Simona.
„To je od vás veľmi milé, rádi sa zastavíme, a ďakujeme aj za ten koláč,“ povie tá teta a zoberie si do rúk krabicu. Pozdravíme sa a konečne odídeme.
„Ella, môžeš si začať upratovať izbu,“ pozrie na mňa mama vo vyťahu. „Super,“ zašomrem si popod nos.
Budem rada za každý názor na tento príbeh, aby som vedela či má zmysel pokračovať. Je to môj prvý príbeh :)
