Za zatvorenými dverami - VYJDE KNIŽNE - jeseň 2024

Prológ

Prišiel.

Najprv iba bez pohybu načúvala, či zvuk zatvorenia dvier na chodbe bytu skutočne zaznel, alebo ho s obavou očakávala tak dlho, až si ho jej myseľ sama vytvorila.

Scenár nasledujúcich sekúnd sa odohral podobným spôsobom ako toľkokrát predtým. Najprv chvíľa ticha. Zrejme sa krátko rozhliadol po byte, možno nakukol do tmavej obývačky. Zatiaľ sa však nepohol. Ak by áno, v hlbokom mlčaní domu by ho určite počula kráčať.

Neprestala sa preto sústrediť, ani keď vstala z postele. Práve naopak.

Príchod cudzinca pre ňu zakaždým znamenal okamih, kedy jej zmysly začínali dosahovať najvyššiu koncentráciu. Nedýchala, ľadové a zároveň spotené dlane niekoľkokrát stisla a uvoľnila. Nakoniec sa iba napriamila s myšlienkou, že jej snáď pevný postoj tela navráti časť odvahy, čo strácala.

Ani po prvýkrát nebola taká roztrasená ako dnes, dobre si ešte na svoju prvú skúsenosť spomínala. Samej sebe pripadala s každou novou schôdzkou stále viac a viac napätá a nepokojná, hoci by očakávala presný opak.

Postupom času zábrany opadnú – tak jej to sľubovali. A opadne aj neistota.

Tak znela dohoda.

Práve vnútorné barikády sú vraj príčinou nervozity, ktorej sa ani dnes večer nedokázala striasť. Navzdory uisteniam si však čoraz jasnejšie uvedomovala, že reči o rozpore mravných zásad s povinnosťou sú buď výmyslom, alebo sa netýkajú jej.

Nešlo o to, že by ju zväzovali pravidlá morálky.

Necítila záväzok napĺňať čiesi nelogické očakávania. Nerozumela im. Azda preto sa celkom netriafala do predstavy o slušnosti, čo ktosi raz dávno sformuloval, či ustanovil, lenže toto nebol rozpor, ktorý v nej vzbudzoval úzkosť. V hlave jej práve teraz svišťali otázky celkom iného druhu s takou naliehavosťou, až sa jej dych stal plytkejším a rýchlejším.

Bude na ňu brať ohľad?

Očakáva naplnenie nejakých podivných predstáv?

Bude triezvy?

Musí byť.

Tak znela dohoda.

Bude jej klásť otázky navyše? Je to jeden z tých, čo sa potrebujú vyrozprávať?

A... zdrží sa dlho?

Stuhla, pretože v prázdne za dverami zaznelo tiché odkašľanie. Prameň vlasov jej skĺzol cez nahé plece, keď naposledy zatlačila ramená dozadu. Navlhčila si pery a posadila sa na okraj postele.

V posledných okamihoch čakania jej nepokoj vyvrcholil na maximum, lenže vzápätí, akoby lusknutím prstov, náhle opadol. Nič viac nešlo zvrátiť. Spolu so zaklopaním na dvere sa v nej rozľahol pocit uvoľnenia.

„Ďalej," ozvala sa ľahko.

Nevstúpil. O malý kúsok pootvoril dvere, no vytvoril tak iba úzku škáru a bezpečne ostal ukrytý v ich tieni. Zazrela jeho tmavú siluetu. Možno ho chcela opäť vyzvať, aby vošiel dovnútra, predbehol ju však.

„Prosím, otoč sa," povedal.

Kútikom oka si prezrela obrys jeho postavy a v prvej chvíli sa pokúsila uhádnuť jeho vek. Hlas, čo k nej doľahol, znel pomerne mlado, no z nejasného tieňa črtajúceho sa v nočnej tme pri dverách sotva mohla vyčítať viac.

Jeho požiadavka nebola ničím zvláštna. Zrejme netúžil po tom, aby raz v budúcnosti poznala jeho tvár.

Niekoho zväzuje pocit hanby, iného obavy o postavenie, rodinu...