Nositeľ šťastia

1. Bunker a pocity sebaľútosti

Hľadela do korún stromov, hlavu natoľko zaklonenú, až cítila, ako ju začína rozbolievať krk. Sledovala koruny starých stromov a snažila sa dovidieť až na oblohu. Nedarilo sa jej to. Listy a konáre jej bránili vo výhľade.

Keď prešla o kúsok ďalej, tam, kde stáli stromy staré len pár rokov, vo výhľade na oblohu jej nebránilo nič.

Bol to jej rituál. Vždy keď sa rozzúrila alebo niečo vyparatila, mama jej prikázala, aby si išla vyčistiť hlavu.

Vraj sa má zamyslieť nad svojimi skutkami.

Emília si opovržlivo odfrkla.

„Emília Sýkorková je agresívne a nevycválané dievča, ktoré pohŕda každou autoritou, neprestajne vyrušuje počas hodín a fyzicky napáda svojich spolužiakov," napodobnila svoju prísnu učiteľku.

Nenávidela ju. Nenávidela každého, kto nemal zmysel pre humor. Takže skoro všetkých tínedžerov a dospelých.

Zato však mala rada deti. Boli ako ona, rovnako divoké a nespútané, stále ovládané svojimi emóciami a túžbami.

Keď bola menšia, všetko sa jej vždy prepieklo. Bola roztomilá a milučká a keď náhodou niečo hlúpe treskla alebo niekoho udrela, učiteľka sa na ňu len blahosklonne pozrela a povedala:

„Ach, neboj sa milá Milka, ty z toho raz vyrastieš," ale ona nevyrástla.

Puberta jej začala už dávno, rovnako ako aj jej spolužiačkam, ale na nich sa nemenil len fyzický vzhľad. Oni vyspeli, boli rovnaké, ako ostatní dospelí. Nudné. Prestali sa stýkať so svojimi rovesníkmi alebo nebodaj mladšími, pretože to bolo pod ich úroveň.

Chlapci ju v tomto období ochotne prijali, dospievali pomalšie než dievčatá.

Ale už aj na nich to prišlo. Viac sa nesmiali jej vtipom, neprišla im nijako zaujímavá, a tak ju odstrihli rovnako, ako to urobili jej spolužiačky predtým.

Všetko sa opakovalo.

Dnes ju Alan-teraz už jej bývalý kamarát-, hrozne naštval. Prišla za ním s tým, že by bola rada, ak by s ňou urobil ten spoločný projekt, ktorý im zadal učiteľ geografie. On sa na ňu ale iba škaredo zamračil a odmietol. Keby ju odmietol slušne, nejak by to zhltla. Mohla to urobiť aj sama, múdra nato bola dosť. Ale on jej to povedal tak odporne, že sa neovládla. Jej impulzívna povaha bola v týchto prípadoch nevýhodou.

„Nemám záujem, neviem, prečo si za mnou s tým vôbec prišla. Si úplne vypatlaná alebo čo? Ešte ti stále nedošlo, že s tebou nechce mať nikto nič spoločné?"

A pohroma bola na svete.

Bola drobnejšej postavy, patrila medzi najmenšie žiačky na škole, zato mala však atletickú a na dievča jej veku prekvapivo svalnatú postavu.

Keď ho najprv kopla medzi nohy a následne strelila facku, muselo ho to poriadne bolieť. Hlavne, keď to doplnila ešte päsťou do nosa.

Alan skončil u psychologičky, kde mu dali studený obklad na opuchnutú tvár a pomliaždený rozkrok, zatiaľ čo ona v riaditeľni, kde jej vedúca školy a jej zastupujúca nadávali a vyhrážali sa jej s dvojkou zo správania a vstupenkou do nápravného centra, pretože také zlé dievčisko nevideli snáď nikdy v živote.

Emília ich mala v paži. Bola v puberte, mala pätnásť rokov a reči nejakých hlúpych a zakomplexovaných rašplí ju vonkoncom nezaujímali. Problém nastal až v momente, čo sa dvere od riaditeľni rozrazili a ona uvidela svoju rozzúrenú mamu.

A potom sa to už tiahlo. Mama pre ňu síce pochopenie mala, ale aj tak sa trestu a vynadaniu nevyhla. Za poslednú dobu mala s ňou problémov až nad hlavu, samé poznámky v klasifikačnom, pretože mladá dáma nie je schopná obsedieť a držať ústa. Samé konflikty s učiteľmi a spolužiakmi.