Odbilo dvanásť hodín večer. Sedím na terase premýšľajúc nad svojim životom a vnímam hudbu vetra, ktorý sa potajomky pretĺka pomedzi konáre stromov a rúca všetky veci na vôkol. Nadomnou husté mraky pripomínajúc tmavú klembu rozpinajúcu sa na nebi, kde mesiac sa snaží prebíjať a rozsviecovať krajinu. Hviezdy zmĺkly. Husté mračná zakrývajú tu nádheru na nebi. Jedinú vec pre ktorú sa oplatí ponocovať, no dnes mi nebolo dopriaté. Tá nádhera je odrazu preč. Moje bosé nohy sa zamotavajú do deky hlbšie spolu s rukami zvysnutými v mojom lone. Počujem zvuky, z každej strany niečo iné, no najviac ma desí dom predomnou ktorého kvapky vody dopadajúce na plech potrubia mi naháňajú hrôzu. No ked sa pozriem kúsok v pravo od domu rovno predomnou vidím more. Kúsok mora od ktorého sa odráža žiarivé svetlo mesiaca. Mierne ma to upokojilo no v tom okamihu mi strhne zrak do ľava rúti sa na mňa silný vietor akoby všetky stromy chceli na mňa spadnúť. Prenikavý šum lístia sa mi snaží naznačiť že je neskoro. Akoby ma ťahal smerom dnu a zúril. Oči sa mi pomaly zatvárajú už nevládzem bojovať. Prehrala som. Búrlivý vietor nadomnou zvíťazil. Pomaly odchádzam lúčiac sa s mesiacom ktorý sa v tom okamihu ešte viac skryl predomnou. Je koniec. Vkrádam sa cez dvere dúfajúc že ma nikto neprichytí potichu zabalená v deke si líham do postele s poslednými slovami na perách "dobrú noc".
