V Hlbinách

-Prológ-

Jasné lúče mesiaca osvetľovali temnú hladinu mora, burácajúce vlny neprestajne narážali na strmé útesy krajiny. Vysoké smrekové a dubové stromy ďalej od útesu sa ohýbali v smere vetra. Občas bolo počuť pohyb okolo stromov, ktorý naznačoval, že les je stále nebezpečný, dokonca nebezpečnejší než cez deň.
Všetko sa zdalo také tiché a zároveň hlučné.

Jemné šuchotanie jesenného lístia naznačovalo, že sem niekto prichádza. K skalnatému útesu sa približovalo mladé dievča v dlhom čiernom plášti. Kapuca na hlave jej zakrývala tvár, ktorú nechcela odhaliť, oči sa jej rozžiarili pri pohľade na výhľad z útesu. Sadla si na okraj a pozorovala nekľudné more, ktoré sa trblietalo, kvôli jasnému mesiacu, čím dlhšie sa pozrela do mora, tým viac si myslela, že sa niečo v ňom hýbe, niečo gigantické. Znepokojovalo ju to, ale chcela si vychutnať pohľad na krásu mora. Zo silného vetru sa stal jemný vánok, ktorý sa pohrával s jej vlnkatými blonďavými vlasmi. Niečo sa pod hladinou pohlo. Bola si tým istá. Dych sa jej zrýchlil, ruky sa začali triasť, no aj tak zostala sedieť a dívať sa pod hladinu, keď nič dlho nezazrela, upokojila sa a pozrela sa na mesiac.

,,Prajem si, aby sa mama uzdravila," zašepkala. Zatvorila si modrasté oči, presnej farby ako more. Rukami prešla k čelu a začala si niečo šepkať. Z hlbín mora sa zrazu ozval tlmený zvuk, ktorý pripomínal volanie o pomoc. Dievča to prebralo z tranzu, pričom sa vystrašene pozrelo na more. Pod hladinou zazrela neuveriteľne veľké chápadlo chobotnice, ktoré v okamihu vyšlo nad hladinu a nechutne sa otáčalo.

Dievča sa snažilo postaviť, zakričať, ale jediné na čo sa zmohla, je vystrašene sa prizerať, ako k nej pomaly prichádza chápadlo, ktoré ju následne obmotalo okolo tela a rýchlosťou svetla stiahlo pod hladinu.