Veil

PROLÓG

Zastavil sa a sledoval vodnú hladinu. Bola nehybná, nič nenarušilo jej celistvosť, takže sa mu zdalo, že sa na seba pozerá do zrkadla. Nadýchol sa a vydýchol. Nikdy sa nebál, nikdy nemal obavy. Všetko dokázal hravo zvládnuť, no keď išlo o audienciu u Lenny, bol akýsi napätý. Možno to súviselo s tým, kto bola Lenna, no nechcel si to priznať. Jeho pýcha by utrpela, keby uznal, že ho dokáže zneistiť.

Ruku vopchal do vrecka, vytiahol striebornú mincu a hodil ju do vody. Čakal, že započuje známy zvuk žblnknutia, no nič také sa nestalo. Minca sa vznášala na hladine ako pierko, hoci sa mala s istotou potopiť. Kruhy, ktoré vytvárala, sa tiahli neprirodzene do diaľky, akoby tam hodil niečo obrovské a ťažké.

Napäto si upravil svoje biele šaty, zhodil si z pleca dlhý čierny vrkoč. Čím dlhšie čakal, tým bol viac namrzený. Nebol zvyknutý, že sa mu nedostane dostatočnej a rýchlej pozornosti.

„Héj!"zavolal do diaľky. „Prievozník! Dočerta, kde trčíš!"

Ako odpovede sa mu dostalo ticha. Už-už sa chcel znovu rozkričať, keď zazrel k sebe kráčať muža oblečeného v livreji. Látka bola tmavo-fialová, no ako sa pohyboval, jej odtiene sa mierne menili dotmavomodrej.

„Želáte si, pane?" spýtal sa úctivo, keď stál oproti. Dával si pozor,aby sa nedotkol suchého povrchu.

Návštevník si ho odmerane premeral. Prievoznikova tvár bola nevýrazná, bez emócie. Bola to mŕtva duša. Dávno zmierená s osudom.

„Čo sa tak sprosto pýtaš?" uškrnul sa. „Čo by som asi chcel? Mám dohodnutú schôdzku s tvojou paňou."

Prievozníkom ani nehlo, keď počul, akým tónom sa s ním rozpráva.

„Prosím o prepáčenie," zdvorilo sa uklonil. „Iste. Váš poplatok som prijal. Môžete byť pokojný, moje služby..."

„Bla-bla-bla!"skočil mu do reči muž v bielom, stúpil si vedľa neho. „Nechaj si tie reči pre iných. Hádam vieš, kto som."

Sluha vzhliadol. Mal byť urazený, mal byť nahnevaný, no stal sa presný opak. Ešte viac sa uklonil.

„Prosím o prepáčenie," zopakoval. To tak rozzúrilo muža, že ho schmatol za vlasy a pomohol mu vystrieť sa .

„Prestaň sa toľko ospravedlňovať!" zrúkol mu do tváre. „Nič z toho ti nie je ľúto. Je to naučená fráza, niečo, čo do vás vštepila Lenna! Nechápem, že si vážne myslí, že toto sa niekomu páči. Je to odporne podlízavé, dokonca aj na mňa,"dokončil a pustil ho. Znechutene si utrel ruky, hoci ich nemal špinavé.

Nastalo ticho. Sledovali sa navzájom, v tom sa prievozník zvrtol a odchádzal preč. Muž v bielom prevrátil oči v stĺp a pobral sa za ním.

-

Sprievodca zastal pred schodmi a ukázal rukou smerom hore. Biely sledoval veľký dom vyzerajúci ako pagoda, z každej strany z množstva okien sa dralo svetlo. Nad hlavnými dverami visela veľká tabuľa s nápisom Mundo.

Uškrnul sa. Toto bol skutočne jej svet. Aj cez zatvorené dvere počul hlasy množstva návštevníkov, ktorí prišli k Lenne. Buď obchodne alebo len tak.

Začal stúpať hore, kamenné schody osvetľovali kamenné lampáše uložené na bokoch. Hoci si to nechcel priznať, vyzeralo pompézne. Potlačil v sebe žiarlivosť, vyludil úsmev a oprel sa do dverí.

Miestnosť bola oveľa väčšia ako sa zdalo. Pri množstve stolov sedeli návštevníci v rôznom oblečení. Medzi nimi sa hmýrili nevýrazné postavy sluhov v rovnako sfarbenej livreji akú mal jeho sprievodca. Ich tváre boli kontrastom ku usmievavým tváram ostatných.