Až po niekoľkých dotykoch k nemu mlčky zdvihla zrak.
Jej oči nikdy neboli typicky modré a dnes už vôbec. Na okrajoch sa zdali byť tmavomodré a zakaždým, keď ich k nemu zdvíhala podobným spôsobom, vyzerali ako spenený oceán. Práve teraz sa leskli viac než inokedy. Netúžil po inom, len vrátiť im iskru nezbednosti, ľahkosti či roztopašnej drzosti, ktorá u nej bola taká vzácna. Cítil, že sa zachvela už pri letmom strete jeho ruky s jej pokožkou. Medzi prstami si nechával kĺzať lem jej trička, nenápadne sa jej dotýkal a strácal sa pritom v emóciách, ktoré v ňom vyvolávala. Miatol ho dokonca aj spôsob, akým sa práve pokúšala zachovať si chladný odstup. Naschvál. A pritom pod končekmi prstov na jej krku už znovu cítil zrýchlený tep.
Oči na okamih privrela, kým ju hladil a zúfalo túžil dotknúť sa jej pier, ktoré sa pri trhanom výdychu zachveli. Strácal rozum šialenou túžbou vlastniť ich a súčasne vedomím, že si nezaslúži poznať ani len ich chuť.
Opäť sa pohla. Možno sa chcela vrátiť ku kreslu, no on bol tým, kto viac nezvládol jej blízkosť. Tým, kto konal rýchlejšie ako ona.
Lesk jej dúhoviek odrážal ešte zľaknutie, zároveň však očakávanie. Zdal sa napätý a pritom odovzdaný. Stena za jej chrbtom prekazila zbytočný pokus o útek.
Vlastný rozum ho viac neovládal, len čo našiel pootvorené pery a zmocnil sa ich bez otázok či prosieb o dovolenie. S dlaňou v jej vlasoch ju potreboval cítiť viac.
Silnejšie.
Intenzívnejšie.
Snáď šlo o nevedomý reflex, pretože namiesto ústupu sa k nemu pritiahla tak tesne, že nemohol inak, ako držať ju. Každou sekundou ju k sebe pritískal mocnejšie, aj keď sa viac nepokúšala utiecť. Potrebovala, aby ju držal. Vedel to. Naliehavo sa k nemu vinula, sama ho pripravovala o súdnosť.
„Chcem sa o teba starať," šepkal jej do úst.
Vlastnou blízkosťou ukončil napätie vyľakaných očí a jemných pier, než by mu z vône jej kože preskočilo. Kašľal na to, či ho práve teraz chápe. Tak ľahko z neho sňala bremeno bezmocnosti, čo mu sama nasadila na ramená. Už viac nebol nemohúci, zmotaný v spleti cudzích plánov a želaní.
Každý, čo i len nepatrný záchvev jej tela, doňho vlieval kamennú istotu, že zúraduje s každým ďalším, kto ešte jedenkrát podlo siahne na jej telo alebo dôstojnosť.
