Keď zazvonil on

Úvod

Píp - píp - nádych - výdych - píp - píp

Nekonečne bzučanie a pípanie strojov prerušil hlas doktora Botwrighta.

- Je mi to ľúto, urobili sme pre ňu všetko, teraz to je už len a len na nej.

Opäť ma čaká rovnako nudný deň, ako bol včerajšok. Ten bol rovnaký ako deň pred tým, a ten zas rovnaký, ako všetky dni pred ním. Stále to isté dookola. Vstanem, umyjem si tvár, oblečiem si značkové tepláky, ktoré mi sem otec posiela raz za mesiac a dám si tú grcku, čo mi Larry pripravuje každé ráno na raňajky. Netuším, čo to je, nikto to nevie. Je to hnusné ale "zdravé", aspoň to tvrdí on. Larry je jeden z top healthy kuchárov a foodblogerov v našej krajie vôbec, nechcem vedieť koľko mu môj otec platí za to, že ho tu mám a že mi varí on. Už vyše pol roka. Zahodil by svoju kariéru kvôli mne? Ťažko. Musí mu platiť šialene veľa. Ostatne, ako všetkým v tomto dome.

Otec ma sem zavrel po tom, ako som ochorela. Skolil ma neznámy, pravdepodobne exotický vírus, ktorý som pozbierala najskôr niekde na dovolenke, kde ma otec poslal. Tichúčko si sedel niekde v mojom hrdle až kým som neprechladla. A potom sa to stalo.

Som jedno z tých "rozmaznaných bohatých deciek", ktoré ostatní neznášajú. Teda, v skutočnosti len závidia. Závidia všetky tie veci, ktoré nosíme, autá v ktorých sa vozíme, dovolenky, na ktoré chodíme viackrát do roka a oteckovia nám kúpia a dovolia doslova všetko na tejto planéte.

V skutočnosti mi nemali čo závidieť. Moja mama zomrela, keď som mala sedem, odvtedy sa o mňa starali pestúnky. Striedali sa jedna za druhou, ako na nejakom bežiacom páse. Bola to moja vina, zabávala som sa tým, že som im strpčovala život. Doslova som ich vyháňala a otec si našiel stále novú a novú a ďalšie a ďalšie až sa ich vystriedalo najmenej sto. Ani raz sa ma nespýtal, či to chcem. Ani raz som nemala šancu mu povedať, že chcem len jeho. Chcem, aby ma ukladal spať, aby mi čítal, aby sa so mnou učil. Aby ma vozil do školy namiesto jeho šoférov. Chcela som, dlho som chcela ale on to nevnímal. A zo mňa sa stalo malé, rozmaznané monštrum.

Môj otec je realitný maklér. Najlepší na trhu. V číslach to znamená, že na jednom dome dokáže trhnúť aj pol milióna a to ich predá za mesiac aspoň dva - tri. Na strednej som mala kamarátov len z tých najlepších. Synovia a dcéry právnikov, lekárov, hercov, pretekárov, všetko samé bohaté decká. Bolo to ľahké, mali sme všetko, čo sme chceli, tak sa stále u niekoho našlo niečo nové, s čím bola na chvíľu zábava. Veľakrát sme sa dostali do problémov s vlámačkami, drobnými krádežami, trávou, alkoholom no vždy sa to ututlalo. Užívali sme si výsady bohatých deciek. Mali sme všetko, len rodičov nie.

Po strednej sme sa samozrejme všetci dostali na prestížnu univerzitu. Každý na inú. Vraj aby sme nemohli pokračovať v našich výmysloch. Pff prosím vás, je 21. storočie. Vymýšľať sa dá aj online.

"Ahoj" - bliklo mi okienko s Jonathanovým menom na mojom Macu. Ja krava som zabudla stíšiť zvuky, takže sa na mňa všetci pozreli. Vrátane profesora Millsa.

- Pardon.

- Slečna Prichardová, opäť vy? To už je tretíkrát tento mesiac. Ešte raz a vyrazím vás!

- Veď pardon - odvetila som podráždene. Mills a šprtky sa konečne otočili a venovali sa ďalším, extrémne záživným historickým bullshitom.

" J, skoro ma kvôli tebe Mills vyrazil. Čo nové?"

"Prepáč W, mám skvelý nápad."

Vo vzduchu som zacítila jemnučký, za to jasne rozoznateľný závan problému.