Žiarlivá láska

1/1 časť

-Ahoj- zbadala som správu na mobile môjho priateľa. Keď som zbadala od koho je v mojom srdci sa začala vojna. Vymazať ju a tváriť sa, že o ničom neviem alebo vytrpieť to, že ho znova otravuje?

Keď ju vymažem, ona si bude myslieť, že ju ignoruje a dá mu konečne pokoj. Už prešiel dosť dlhý čas na to aby pochopila, že on s ňou nebude a že je len môj. No napriek tomu sa bude vtierať do jeho života. Taký ľudia si nezaslúžia kyslík. Neznášam ju. Neznášam jej meno a vôbec jej odporný ksicht, keď ju vidím. Takže správu vymažem.

,,Čo robíš?" opýtal sa ma Matej, môj priateľ.

,,Púšťam si dáta, lebo potrebujem ísť na wi-fi, inak prišla ti správa," sakra nestihla som to. No nemohol sa sprchovať dlhšie?

„Hej? A odkoho" opýtal sa ma

„Neviem, nepozerala som sa," klamala som ďalej.

„Libuška," povedal, keď sa pozrel na mobil.

„Áno? A čo chce tentokrát?" Povedala som bez štipku záujmu v mojom hlase.

„Chce ísť von, sadnúť si, v piatok. Už som ju veru dlho nevidel," myslela som si, že si robí srandu. Dobre vie, že Libuša je doňho zaľúbená ale napriek tomu s ňou ide von a dávať do nej zbytočné nádeje? Čím chlapi vlastne rozmýšľajú? Ale vždy to bolo tak, že len povedal, že s ňou pôjde ale nakoniec sa niečo stalo a nešiel. Bol radšej so mnou a ja som sa vždy oňho postarala, tak ako sa patrí.

Niečo sa však zmenilo...

„Tak, čo ideme zajtra vymyslieť," nahodila som tému.

„Zlatinko, ja idem zajtra von," odpovedal mi.

„S Libuškou?" Povedala som s tým najhorším tónom akým som len mohla a sama som sa čudovala, že niečo také mi vyšlo z hrdla.

„Prosím ťa, čo máš proti nej?"

„Vidličku, nožík, sekeru," počítala som na rukách, pozrela sa naňho a dodala:,, mám pokračovať?"

„Radšej nie, poď ideme sa napapať," zmenil tému aby sa tomuto vyhol.

„Nie som hladná, najedz sa sám."

Prišiel deň D. Už od ráno som sa nemohla na nič sústrediť. Dohodla som sa s jeho kamarátom, že večer niekam skočíme aby som nebola sama doma. Aj sme išli. Na moje nešťastie, priamo tam, kde boli oni. Toto je hádam len vtip. Keď som ju zbadala, začal sa mi nožík vo vrecku otvárať. Prisahám, že som počula ako na mňa kričí nech ho použijem.

„Ahojte," pozdravila som sa a samozrejme, že sa mi odzdravili. S kamarátom som si sadla vedľa, nemala som vôbec náladu pozerať sa na jej ksicht. Prasačí ksicht.

„Deje sa niečo," opýtal sa ma kamarát.

„Nie, prečo sa pýtaš?"

„Lebo už asi 10 minút nereaguješ," zasmial sa.

„Prepáč," odpovedala som mu a ďalej sme pokračovali v rozhovore. No aj tak som sa nemohla poriadne sústrediť na to, čo hovorí. Chcela som prestať na ňu myslieť. Tá myšlienka ako sa naňho pozerá, má zabíjala. Moje srdce pukalo od žiaľu. Čo ak mi ho ukradne? Bojím sa...

Keď som sa ráno zobudila, mala som strašnú opicu. Bože, prečo som pila? Nikdy som nepila, tak prečo práve včera? Nejako sa mi podarilo vstať z postele a ísť do kúpeľne, kde som dala sprchu. Cítila som sa lepšie. Vrátila som sa naspäť do izby a ľahla som si do postele. Začal mi zvoniť telefón a napriek tomu, že sa mi nechcelo, musela som sa otočiť a zdvihnúť ho.

„Áno, láska?"

„Vysvetlíš mi čo to mala včera znamenať," začal kričať a vôbec neprestával:,, vieš ako hrozne som sa cítil?"

-Tak ti treba, nemal si ísť s tou kravou von- pomyslela som si

„Ak si im všetkým chcela ukázať, ako veľmi ti vadí, a ako veľmi na mňa kašleš tak teda gratulujem, vyšlo ti to. Nabudúce si to odpusti. Ďakujem," stále kričal. Nechápala som to.

Celý deň som preležala v posteli a premýšľala, čo také mu vadilo? Veď som si ešte presadla aby som im tam nezavadzala. Hlavou mi behali myšlienky, že sa ukľudní, len mu treba dať čas. Nebudem mu volať aby nebol náhodou viacej nahnevaný. A tak som celý deň nepočula jeho hlas...

A ďalší deň bol rovnaký...

Výborne, zničila mi môj život. On mi nevolal, určite sa jej sťažoval a ona ho upokojovala. To som mala byť ja, presne tá, ktorá ho bude hladkať po vlasoch a nenápadne mu dávať pusy do nich. Je koniec...Takto to nemalo byť, chcela som to navždy. Rozhodla som sa, že pôjdem za ním po robote a porozprávame sa. Všetko bude dobre. Určite áno.

Išli sme sa prejsť na lúku kde sme konečne mohli byť sami. To som si aspoň myslela...

„Ľúbim ťa," začala som a chcela som mu dať pusu, keď sa v tom zatriasli kríky a z nich vyšla na najlepšia osoba ako existuje. Libuša. Čo tá tu robí?

„Čo chceš," zazrela som na ňu.

„Moja drahá, ja čo chcem, to aj dostanem. Najprv som chcela Maťka, ale podľa toho ako o tebe rozprával som usúdila, že jeho nezískam. Ale pokiaľ nebude so mnou, tak nebude s nikým. Ja som jediná jemu rovná, jediná, ktorá ho chápe a bude mu dávať toľko lásky, koľko si zaslúži. Ty mu nedáš ani polovicu z toho, čo mu viem dať ja." Začala a dala si ruku za chrbát. Vedela som, že sa stane niečo zlé. A mala tam pištol.

„Libuška, odlož to prosím," povedal jej Matej.

„Nie, neodložím," zakričala a pokračovala:,, ja ťa milujem, čo to nechápeš. Ona nie je dosť dobrá. Zaslúži si trpieť." Povedala a zamierila na neho.

„Nie!" Zakričala som rozbehla som sa. Videla som ako hlaveň namierila na jeho srdce. Toto nemôže byť pravda. Počula som výstrel. Všetko to bolo spomalené. Ale bola som ešte moc ďaleko. Nemôžem o neho prísť. Nedovolím to. Skočila som pred neho a vtedy výstrel doznel. Zacítila som niečo na mojej hlave. Niečo teplé. Všade bola zrazu krv. Moja krv. On prežil. Bola som nesmierne šťastná. Kľačal nad mojim bezvládnym telom a kričal nech neodchádzam. No ja som sa na to celé pozeral už zhora. Videla som ako sa rozplakal a ja som nechcela aby plakať. No už som necítila nič. Posledný krát som sa pozrela na neho a odišla.

A odišla som. Navždy.