Legenda o Rudolfovi

Bol čas vianočný. Vonku padal čerstvý sneh, vianočný stromček svietil, ulicami sa niesla hudba falošne spievaných vianočných kolied a vzduch voňal vianočným punčom a krampampulou. Celá tá atmosféra do seba krásne zapadala a ľudia sa, na rozdiel od zvyšku roka, aspoň snažili tváriť, že sa navzájom majú radi. Bohužiaľ, soby v Santových stajniach mali z toho hovno. Doslova. Škriatkovia už dva týždne zabudli umyť stajne, lebo mali veľa práce s prípravou vianočných darčekov.

Rudolf, sob s červeným nosom, ktorého ostatné soby celý život šikanovali a Santa, napriek tomu, že o tom vedel, neurobil nič, aby sa ho zastal a len ho využil, keď si uvedomil, že Rudolfov svietiaci červený nos sa bude hodiť v snehovej búrke, kedy nie je nič vidieť, sa práve rozhodoval, či tento rok konečne podá na Santu žalobu za zneužívanie jeho osoby na vlastné obohatenie.

To, že sa z Rudolfa stal sob číslo jeden, ešte neznamenalo, že si ho ostatné soby prestali doberať. Zašlo to tak ďaleko, že sa naňho vykašlala aj jeho vlastná frajerka a odišla žiť do bojnickej zoo.
Bolo to preňho ťažké.

Navyše do Vianoc ostával už len týždeň a Rudolf cítil, že tento rok bude iný. Prichádzala naňho ruja a bez družky... Skúšal teda svoju frustráciu zabiť bezcieľnym prechádzaním sa po severnom póle. Tváril sa nenápadne, keď šiel popri vyzdobených domčekoch škriatkov a krásne senom voňajúcich stajní sobov, ktoré nepatrili do Santovho záprahu. Niekedy si želal, aby bol jeho život iný, aby aspoň raz niekde zapadol a nikto sa naňho nepozeral len ako na žiarivú baterku.

Ťažko si povzdychol, keď kútikom oka zachytil jemný lesk. Otočil sa tým smerom a zbadal, že dvere do jedného z domčekov boli otvorené. Zvedavosť ho premohla a Rudolf opatrne vstúpil do prázdneho domu. Tam uprostred izby pri vianočnom stromčeku stálo veľké strieborné zrkadlo. Na vrchu malo Santovu úsmevnú tvár a po okrajoch sa jemne trblietali darčeky.

Rudolf sa uškrnul. Santa sa takto neusmieval už roky. Stal sa z neho zúrivý tučný zdeptaný starec, ktorého kolila papuľnatosť detí a detská cukrovka. Zoznam zlých detí sa každým rokom zväčšoval a nové zákony Európskej únie mu zakazovali nedať darčeky aj im. Tak sa stávalo bezpredmetným, či dieťa počas roka poslúchalo alebo nie, všetci boli odmenení.

Rudolf potriasol hlavou, aby zahnal myšlienky na toho bradatého blázna a sadol si pred zrkadlo. Pozorne sa prezeral, ale nech robil, čo robil, vždy mu jeho pohľad spočinul na jeho nose. Dramaticky natiahol jedno kopyto k zrkadlu a dotkol sa odrazu svojho nosa.

„Želal by som si, aby som nebol sob s červeným nosom," zašepkal do ticha miestnosti.

Spoza okien zrazu zadul silný vietor a v pozadí zaerdžal jednorožec. Rudolf pocítil, ako sa s ním zatočil celý svet a všetko potemnelo.

Keď sa prebral, cítil sa zvláštne. Jeho kopytá boli akoby rozdelené na menšie a tenšie kúsky, chlpy z väčšiny jeho tela zmizli a jeho papuľa sa skrátila. Vystrašene sa obhliadol a zistil, že je niekde úplne inde. Na nejakej špinavej ulici, ktorú poznával. Všade bol hluk, smrad a sem tam nejaká vianočná ozdoba. Po chvíli si všetky kúsky skladačky pospájal dokopy a uvedomil si jednu vec. Stal sa z neho človek. Od šoku vykríkol a hľadal nejaký kúsok zrkadla, v ktorom by si mohol obzrieť tvár. Pri koši našiel črepinu z rozbitej fľaše, ktorú opatrne zdvihol a pozrel sa na svoj odraz.

Nejaký zázrakom mal (našťastie) na sebe oblečenie pripomínajúce sobiu kožušinu. Jeho okrúhlu tvár zvýrazňovalo trojdňové strnisko. Svetlo hnedé vlasy mal také strapaté, akoby v živote nepoužil hrebeň a jeho čokoládovo hnedé oči sa vystrašene pozerali na to, čo videli. A potom, ako obyčajne, mu pohľad skĺzol na jeho nos...

Bol iný, na aký bol zvyknutý, mäkší a menší, ale stále bol červený. Rudolf si smutne vzdychol. Zdá sa, že mu nebolo súdené zbaviť sa svojho nosa.

Až potom si všimol, že sa k nemu blíži slušne oblečené žena. Bola zabalená v kožušine a na tvári mala veľmi milý úsmev. Podala Rudolfovi ruku a pomohla mu vstať.

„Dobrý deň," pozdravila sa, „prišli ste na stretnutie?"

„Stretnutie?" spýtal sa Rudolf zmätene a nervózne si poťahoval rukáv svojho kabáta.

„Áno, myslím si, že ste na správnom mieste," povedala žena tajomne a opatrne zaviedla Rudolfa do veľkej budovy, oveľa väčšej a vyššej, akú kedy na severnom pólu videl.

Spolu prešli cez dlhú chodbu na druhé poschodie, kde pred veľkými dubovými dverami stálo asi desať mužov a žien. Na Rudolfovo počudovanie mali všetci červený nos.

To Rudolfa potešilo a vyčarilo mu to úsmev na tvári. Konečne nebol sám.

Neznáma žena pozdravila ostatných a vpustila ich do veľkej priestrannej miestnosti, kde už boli naukladané stoličky do kruhu. Všetci prítomní si pomaly posadali a čakali na úvodné slovo.

„Všetkých vás vítam," ozvala sa a s ešte väčším úsmevom pokračovala, „na stretnutí anonymných alkoholikov."

A Rudolf vedel, že bol konečne na mieste, kam patril.