Forbidden Love

Monday

Trhlo mnou. Takmer som dostala infarkt, keď mi pri hlave začal hulákať budík na mobile. Ruka mi automaticky vystrelila za tým otravným zvukom a v kútiku duše som dúfala, že sa mi podarí ten pekelný zvuk utíšiť. Po troch neuspešných pokusoch sa mi nakoniec podarilo telefon mahmatať a nejakým zazrakom ho vypnúť, no to som bola už celkom prebratá a žiadny ďalší spánok do úvahy nepripadal. Frustrovane som si povzdychla, pretrela si tvár rukou a zahladeľa sa na plafón pred sebou.

Zas ten otravný pondelok a celý týždňový cirkus menom škola môže začať znova. Ako to len nenavidím, stále dookola to isté radšej by som išla robiť. Áno vo veľa profesiach je škola doležitá ale pokiaľ je človek odhodlaný a chce pracovať tak sa dokáže naučiť všetko. Toľko ľudí čo majú samé školy ale v praktickom, pracovnom živote su neupoužiteľný. Našťastie maturity sú už za rohom.

Prehodila som si nohy cez okraj postele a zadívala som sa do okna, za ktorým ešte panovala tma. To bude asi tým že je len 6 hodin ráno. Musím sa  trochu prebrať, preto som prešla do kúpeľne kde som si ovlažila tvár studenou vodou. Začali mi výriť hlavou rôzne scenáre ako by som sa mohla vyhnúť dnes škole, ale postupne som jeden za druhým zamietala.

Musím tam ísť a viem že sa mi ani nepodarí skôr sa nenápedne vytratiť. Dnes sa neučí len prídu zástupsocia s rôznych vysokých škôl, aby sa nám predstavili a naverbovali knim. A hlavné je že nás profesory dôsledne upozornili, že nebudú akceptovať akúkoľvek neprítomnosť, pokiaľ to nebude potvrdené od lekára. Takže som len imaginárne zamávala svojim nápadom ako sa dnes vyhnúť škole.

S make-upom som si moc starosti nerobila pleť mám vcelkú hladkú, akurát som použila len korektor pod oči a ešte ich zvíraznila maskarou a bola som pripravená, už sa len obliecť. Prešla som do šatnika a poobzerala som sa. Čo sa toho týka, pri oblečení niesom moc náročná. Mám rada jednoduchosť, športovú-eleganciu, najradšej samozrejme v černych farbách. Navliekla som teda na seba čierne skinny, bordový sveter a prehodila cez seba čiernu bomberu.

Poobzera som sa po izbe či som nič nezabudla. Vyzerá že mi nič nechýba, tak som hodila botoh, na hlabu slúchatka a vyška som z izby. V dome vládlo stále ticho, naši ešte spia preto som čo najtičhšie zbehla schody a našuchla si tenisky našťastie nie je sneh tak mi postačia aj tak ich nosím naradšej. Ale kedže je koniec januára vonku vcelku kosa preto som si ešte omotala okolo krku šál, cez hlavu pretieahla kapucňua vyšla z domu.

Myšlienky som nechala voľne výriť v hlave jednu za druhou a nechala unášať smerom k stanici. Nohy ma niesli samé tú cestu som poznala naspameť. Keby som aj zavrela oči trafila by som tam. Potiahla som si šál viac na ústa, s chladného vzduchu sa mi pred tvárou tvorili obláčiky pary.

Ruky som si ponorila viac do vreciek pretože ma nepríjemne štípali s chladu. Aj keď sa mi nechcelo no mala som rada prechádzky takto ráno, takmer prazdne ulice, vonku ešte šero, len ja, hudba a moje myšlienky. Je to také upokojujúce.
Cesta mi trvala asi 10 minút a ako som sa blížila ku stanici spoznavala som postavu ktorú som videla už z ďialky.

,,Ahoj." Pozdravila som Nataly, keď som k nej pristúpila zo zadu.

,,Ahoj." Odzravila mna s úsmevom keď sa na mňa otočila a objali sme sa.

,,Dnes akosi skoro nie ?" Spýtavo sa na mňa zahľadela a potom skontrolovala čas na hodinkách. Bolo 6:55, vlak prichádza o 7 a ja po vačšine prichádzam zaroveň s ním. Nečudujem sa že ju prekvapil môj "skorý" príchod.

,,Trochu." Len stroho som prehovorila nechcelo sa mi to vysvetlovať. Nataly sa len usmiala, poznala ma veľmi dobre na to aby vedela že ráno so mnou nieje moc reč. Dofajčila som cigaretu akurát keď sa ozvala signalizácia na rampách že prichádza vlak.