Kráska a metalista

1. Som iný

Čakám... Na ten blbý bus. Už mi zrušili dva spoje. Neviem, ako dlho ešte budem trčať na tejto zastávke, ale pevne dúfam, že to nebude pridlho. Sú tu totiž ľudia. Ľudia, akí sú na každom kroku. S predsudkami. Odsúdia vás hneď, ako na nich pozriete. Dobre. Možno som mal spomenúť ešte jednu vec. Som.. metalista. Podľa väčšiny dievčat na škole sa obliekam ako keby som hral v horore a podľa väčšiny chalanov som satanista. Som, tak ako každý iný deň zahalený v čiernom, moje dlhé vlasy, taktiež prefarbené na čierno sú schované pod nečakane čiernou čiapkou. Aspoň väčšina z nich, niektoré vytŕčajú spod čiapky. Mám tú čiapku rád. Asking Alexandria je úžasná kapela a práve ich logo je na tejto čiapke. To, čo by malo byť tričko je podľa väčšiny ľudí čierna vyťahaná handra, ktorá mi je dokonca o číslo väčšia. No Suicide Silence je topovečka. Ruku mi zdobia náramky mojich obľúbených kapiel a čierne rukavice s otvormi na prsty. K tomu všetkému, aby tej čiernej nebolo dosť mám na sebe úzke a dotrhané čierne nohavice s početným množstvom nášiviek kapiel, takých ako na ruke. V ušiach slúchadlá a na plné peky mi tam hraje Slipknot. Všetci ľudia na zastávke po mne zazerajú, no na taký prístup som si už zvykol. Jedno malé dievčatko na mňa ukazuje, ťahá mamu za bundu a hovorí niečo, no tá ju len odtiahne preč a začne jej niečo s vystretým prstom vysvetľovať. Cez hudbu som to nepočul a som za to rád. Všetci ľudia sú takí.  Dnes sa nechcem nasrať. Už aby mi prišiel ten sprostý bus. Stál som tam ešte dobrých päť minút. Dobrých päť minút som musel zniesť tie pohľady. Pohľady... Nenávisti. Akoby som mal zničiť tento svet. Akoby som mohol ohroziť ostatných. Čím preboha? Hudbou? Tým že sa obliekam tak, ako chcem? Za to, že sa odlišujem od ostatných hneď ma odcudzujú. Ako som povedal, už som si zvykol, ale je to dosť blbý pocit keď na teba ľudia takto zazerajú. Vošiel som do busu a čakalo ma to isté, čo na zastávke. Slipknot prestriedalo BMTH, konkrétne Diamonds aren't forever. Sadol som si vedľa jednej tetky, iné miesto nebolo. Ak by bolo, tak by som si sadol určite sám. V škole nemám kamarátov, len jedného. Sebastiana. Fajn chalan, ale taktiež sa mu veľmi nepáči metal. Proste sa mu to nepáči, už som ho skúšal na tento úžasný hudobný štýl nahovoriť. Asi na to nemá zvyknuté uši, tak ako väčšina ľudí. No jediný ma berie normálne. Neodsudzuje ma, berie ma ako bežného človeka, len s trochu iným štýlom. V autobuse bolo pravdepodobne dosť ticho, lebo keď sa tá pesnička rozbehla, pravdepodobne to všetci počuli a pozreli na mňa. Tetka vedľa mňa sa pomrvila na sedadle. Na najbližšej zastávke vystúpila. Konečne sám. Vyložím sa takmer na obidve sedačky v buse. Viete, niečo vám vysvetlím. My, metalisti nie sme takí, ako si myslíte že sme. Neuctievame satana ani nič také. Nemáme depky, len občas, ale kto by nemal v tejto dobe. Nechceme zabiť ľudí, aj keď občas keď sa na mňa takto pozerajú mám chuť im vylepiť. Sme úplne bežní ľudia, tak ako vy. Máme len iný štýl. Odcudzujeme vás my za to, že počúvate rap? Alebo Biebera? Možno niektorí taký sú, ale ja taký nie som. Nech si každý počúva, čo chce. Ja vás neodcudzujem, tak neodcudzujte ani vy mňa. Premýšľam o živote a neprítomne sa pozerám na krajinu zo špinavého okna autobusu. Z myšlienok ma vyruší šťuchnutie po chrbte. Otočím sa. Stojí tam stará pani. Niečo povie. Nepočujem ju cez slúchadlá. Vyberiem si ich z uší. Starká sa zaksichtí a povie: „Pane Bože, tá dnešná mládež, každý len mašiny v ušiach. Chlapče tebe sa čo porobilo? Veď vyzeráš akoby si žil na ulici." Jasné. Klasika. „Chcete ešte niečo, alebo to bolo všetko čo ste mi potrebovali povedať?" poviem podráždene. „Pustíš ma sadnúť si na tú sedačku, alebo sa tu budeš rozťahovať ako nevychovaný fagan?" Pozriem sa na ňu. Načapím sa na sklo, poviem arogantne „Nech sa páči", dám si slúchadlá do uší a starká sa pohodlne usadí. Táto pani bola ešte mierny prípad. Už som zažil aj horšie. Napríklad... Viete ako sa na mňa pozerá miestny farár? Keď idem okolo neho a pozdravím sa, pretože chcem vyznieť ako slušný chlapec, prežehná sa, niečo nezrozumiteľne zamrmle, ani sa na mňa nepozrie a ide ďalej. Takmer pre všetkých, čo ma poznajú som satanista, no tento počet sa stupňuje každým dňom a každým náhodným okoloidúcim, ktorému náhodou vadí môj metalový štýl. Každý, kto sa na mňa pozrie ma má okamžite za satanistu, nevychovaného fagana, dieťa ulice, alkoholika, feťáka a všeličo možné. Niektorí si dokonca odplujú priamo pred mojim nosom, aby som videl ich nenávisť voči mne. Prečo nemôžeme žiť bez takýchto vecí? Odcudzovania, rasizmu, diskriminácie. To nie je správne. Ja sa takto k ostatným ľuďom nesprávam. Už som skúšal byť bez svojho metalového štýlu, ale nedalo mi to a musel som sa obliecť tak, ako vždy. Veď ja vlastne ani iné oblečenie nemám. Len som si dal... No.. toto som vám ešte nepovedal. Moje čierne vlasy nie sú tak celkom moje. Je to parochňa. Ale vytvorená z kvalitných, ozajstných vlasov. Mama by ma zabila, keby som si dal nafarbiť vlasy na čierno. Tak mám aspoň túto parochňu. Cítim sa v nej lepšie, aspoň ľudia nevidia moje skutočné vlasy. Sú hnedé, aj keď podľa mojej mamky majú farbu špinavého blondu. Strašné. K tomu mám modré oči... Ách prečo modré. Už ste niekedy videli metalistu s modrými očami? Alebo blonďavého metalistu? Proste to nesedí k môjmu štýlu. Mama síce hovorí, že mám pekné vlasy aj oči, a že nechápe, prečo ich chcem zakryť, ale proste... Nie. To nie som ja. No takže som si jedného dňa dal dole parochňu a išiel tak medzi ľudí. Nevydržal som to. Mal som pocit, že všetci po mne pokukujú. Hlavne dievčatá. Mám hrozné vlasy a bez tej čiernej parochne to není ono. Autobus zastal. Vystupujem, ide sa domov. Z autobusu vyjdem a čo nevidím - vyšlo slnko - najväčší problém každého metalistu. Ani si neviete predstaviť to utrpenie, keď sa topíme v tej čiernej farbe na tom najväčšom slnku. Celý roztopený prídem pred vchodové dvere nášho...Domu. Neveľký domček na konci ulice. To je môj domov. Vyhrabem z vrecka kľúče, ktoré sú ovešané príveskami. Otvorím si dvere. Ako každý piatok, mama je doma. Snaží sa, to si na nej cením. Je jeden z mála ľudí, čo ma rešpektuje a berie normálne. Cez piatky nepracuje, aby si na mňa našla čas. Má úžasné čierne vlasy, ktoré sú jej vlastné a to jej strašne závidím. Privíta ma: „Ahoj Nereo, ako bolo v škole?" Nereo. To meno mi dal ocko. Pochádzal z Talianska. Bol to úžasný muž, kým sa to... Nestalo. Z môjho tatka ostala už len matná spomienka, na ktorú sa mne, tak isto ako aj mame ťažko spomína. Snažím sa na to nemyslieť. No prídu chvíle, keď mi ho niečo pripomenie, alebo si naňho spomeniem. Snažím sa takýmto chvíľam predísť, aj keď niekedy sa neviem udržať a myslím na to, aké by to bolo... Keby tu ešte bol... Dobre... Dosť tých depresiotvorných myšlienok. Naposledy som ho videl, keď som mal... Dvanásť? Asi dvanásť... Už sú to viac ako tri roky. Matika mi nikdy nešla, ale myslím, že toto som vypočítal správne. Dobre... Takže ocko... Zomrel... Ťažko sa na to spomína... Mama sa snaží na to zabudnúť, aj keď sa jej to veľmi nedarí... Vždy keď sa pozrie na moje vlasy tak jej ho pripomínam. Mám vlasy po ňom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo nosím parochňu. Strašne mi chýba. Čo by som dal za to, aby som s ním bol... Aj keby len chvíľočku. Dobre. Musím prestať. Pozriem sa na mamu. „Ehm.. ako vždy," odpoviem so zamyslením v hlase. "Stalo sa niečo? Zlá známka? Poznámka?" Ach jaj... Mama sa vždy príliš vypytuje. „Známka žiadna, poznámka žiadna, mami všetko je v poriadku," poviem a "milo" sa usmejem, aj keď môj vzhľad bráni môjmu úsmevu aby bol milý. Mne sa páči, ako vyzerám. Mame to tiež nevadí. Môj vzhľad vyjadruje moje pocity. „Tak čo sa teda stalo?" „Mami nič sa nestalo." „Určite?" „Určite," potvrdím. Mama sa ešte raz ustarostene pozrie, potom sa vráti späť k vareniu a nechá m tak. Idem do izby, zatvorím dvere, spravím si úlohy, potom čeknem mobil. Po celom dni ani jedna notifikácia. Klasika. Som taký sám... Ľahnem si na svoju milovanú posteľ a zabalím si hlavu do vankúša. V mojej maličkej izbe mi hraje Suicide silence, až sa mi vlnia steny... Ach bože! Na niečo som si spomenul...

Taaaakže troška zmeny od prostredia, v akom som bol doteraz... Ak sa mi podarí, v knihe, ktorú som písal ešte pred touto budem pokračovať ale asi od nej potrebujem chvíľu oddych... Dúfam že sa Vám dnešná časť páčila. Na záver sa chcem sa veľmi poďakovat všetkým, čo ma podporujú a posúvajú ďalej... ILYall ! Peace ✌