SÉRIA K odvahe ma nútil strach ❗Už v knižnej podobe❗❤

Kapitola 1

Úryvok z novej Odvahy :) Máte sa na čo tešiť ❤

Prológ

Prišiel som na spomínané miesto, zaparkoval a vystúpil. Rozhliadol som sa okolo a márne hľadal Ianovo auto. Vykročil som po ulici a dúfal, že bude niekde za rohom. Po chvíli som zastavil a načúval zvuku, ktorý mi bol až hrozivo povedomý. Niekto sa ku mne zozadu blížil. Prudko som sa otočil a v okamihu dostal ranu do tváre, až ma zakolísalo. Chytajúc sa zaparkovaného auta, zabránil som pádu a zrakom rýchlo prešiel dvoch chlapov, ktorí ma obkľúčili a vzápätí na mňa zaútočili. Bez váhania somsa vrhol do boja, odolával ich opätovným útokom a zároveň využíval neohrabanosť, s akou sa do mňa púšťali. V ich útoku nebola žiadna choreografia, pravdepodobne ich vycvičili pouličné bitky, čo ma priviedlo k záveru, že patrili do nejakého gangu. Pár chvatmi som ich konečne poslal k zemi. Rozhliadol som sa a po zistení, že nemáme žiadnych svedkov, čupol som si k jednému znich a ruku natiahol k vrecku, s cieľom prehľadať ho a vypátrať, s kým som mal dočinenia.
A práve v tej chvíli, keď sa mi zorný uhol zúžil na ležiaceho muža, do ramena mi niečo vrazilo. Bleskovo som rozpoznal paralyzér, keď mi do tela udreli tisícky voltov. Ustrnul som a hoci mozog urputne vydával rozkazy, nedialo sa nič. Zviezol som sa na zem a iba matne vnímal nasledujúce chvíle. Svalstvo mi pulzovalo intenzívnou bolesťou, i tak som sa pokúsil brániť silným dlaniam, ktoré ma zovreli. Moje telo však stále bolo v jednom kŕči a pod chvíľami som strácal vedomie. S ťažkosťami som si uvedomoval, že ma ťahajú k autu, do ktorého ma následne vhodili. Skončil som v kufri, ako inak.
Napriek doznievajúcim impulzom prúdiacim telom, vnímal som zväzovanie rúk a nôh páskou, súdiac podľa zvuku, ktorý celú šarádu sprevádzal. Moja snaha akokoľvek sa brániť bola nadobro ukončená, čerešničkou na torte bola ďalšia páska cez ústa a šatka cez oči. Iba chabé trhnutie tela a pár nesúhlasných zavrčaní, nič viac sa mi nepodarilo.
Kufor sa zabuchol.
Auto rýchlo vyštartovalo a v duchu som zahrešil pri uvedomení si rozsahu vlastného problému. Všetku pozornosť som presunul na cestu, snažil sa vnímať každú odbočku, približnú rýchlosť podľa otáčok motora a odhadovaný čas, ktorý uplynul.
Stiesnené podmienky mi však ovplyvňovali sústredenie a horizontálna poloha tiež nenapomáhala určeniu svetovej strany.

Kapitola 1

„Odvaha mieri k hviezdam, strach k smrti.“ (Seneca)

Alex

Prvé slnečné lúče vyšli nad horizont a pohladili mi pokožku. Vďaka skorej rannej hodine na danom mieste panoval pokoj. Nechuť stretnúť známe tváre a ukrývať za falošným úsmevom ma doviedla na dané miesto. Súčasné pocity ma držali od chvíle, kedy som vkročila cez vysokú železnú bránu. Usadila som sa do vlhkej trávy a rukami objala kolená. Spomienky sa v okamihu premietli a vytvorené obrazce zľahka zovreli žalúdok. Cigaretu medzi prstami som stisla o čosi silnejšie. Ruka sa podvihla, pery objali filter a pľúca sa nahromadili vtiahnutým dymom. Vzápätí som vyfúkla a sledovala stúpajúci oblak, pomaly sa rozplývajúci vo vzduchu. Priala som si zbaviť sa rovnako poľahky aj myšlienok, ktoré v danej chvíli prinášali iba zármutok. Ticho a náhrobné kamene navôkol podtrhávali chmúrnu náladu držiacu sa ma od rána. I tak nebolo v mojich silách odvrátiť sa. Akoby tých pár písmen, navždy vyrytých do žulovej dosky, predstavovalo jediné spojenie. Prvá slza sa skotúľala po líci a stratila sa v kútiku úst. Rukávom som prešla po vlhkej cestičke a znovu priblížila cigaretu k perám.
„Viete, že nezvyknem fajčiť. Len občas.“ Nedopovedala som a kúdeľ dymu mi opäť prešiel vnútrom.
Každý rok za poslednú dekádu som si kradla daný deň pre seba. Od chvíle, kedy sa mi spájal výlučne so smrťou, chuť oslavovať narodeniny sa vytratila. Slabý poryv vetra sa mi obtrel o pokožku. Zhlboka som sa nadýchla, ľahla si a pozornosť presunula na meniace sa mraky. Ubehla hodina od môjho príchodu. Jediné, čo som im mohla dať, bol čas. Nič viac... A hoci už o mojej prítomnosti nemohli vedieť, ja som na danom mieste bola. A to stačilo.
Po pár minútach som sa posadila, zatlačila ohorok do zeme a vydýchla zvyšky spodín. Oči preskúmali okolie, než sa pristavili nad stromami, odkiaľ sa vynorili slnečné lúče.
„Vyzerá to na horúci deň,“ pousmiala som sa a odtrhla steblo trávy. „Dnes je nedeľa. Budem upratovať,“ ťažký povzdych zahubil ďalšie slová a spodná pera sa otriasla pod návalom smútku. Viečka mi klesli, zrak sa presunul na ruky zložené v lone. Spôsob, ktorým som sa v daný deň zamestnávala, znamenal únik pred spomienkami silnejšími, než inokedy. Snaha vypnúť myseľ a venovať sa mechanickej činnosti mi mala privodiť klamlivý pokoj, vďaka ktorému som rok čo rok preplávala dňom, až kým slnko neustúpilo mesiacu.
„Musím ísť.“ Pri každom odchode som im venovala jemný úsmev, hoci sa za ním neukrýval ani náznak radosti. Do tváre mi znovu udrel vánok a rozfúkal dlhé vlasy farby čokolády, ktoré boli v iné dni zopnuté gumičkou. Otcovi sa vždy páčili rozpustené.
S nevôľou som natiahla ruku a končeky prstov priložila na okraj žulového kameňa. Posledná slza sa vykotúľala, než ma nohy krôčik po krôčiku posúvali k bráne. Spoza pleca som ešte strelila pohľadom k miestu, kde rodičia odpočívali večným spánkom.
„Uvidíme sa zase o rok,“ stisla som pery a vykročila po prašnej ceste z cintorína obkoleseného vysokými stromami.