Kráčam po ulici, no nikto tu nie je
Nemajú radi keď slnko nehreje
I tak sú zvláštni, smejú sa na silu
Jedine kvapky ukážu radosť pravdivú
Dážď je úprimnejší ako všetci naokolo
Veď musí zomrieť niekto zvláštny aby nebo plakalo
Prajem si aby nadomnou raz niekto takto smúti
Aj tak je to zbytočné, veď nezaujímam ľudí
Ignorujú ma, ale pohľady neklamú
Podivná - aj slová občas zabíjajú
Už ani neviem, či som živá alebo mŕtva
Len tak si kráčam, sama, žiaden kontakt
Som naozaj iná - nechápem ostatných
Ale to oni majú strach z nepoznaných
Som v škatuľke, psychiatriu mi vraj treba vybaviť
A pri tom ja potrebujem iba zachrániť
