Projek Alfa

Kto vlastne som?

Zase sa to deje.

Pripadalo mi to, akoby som sa prebudil z dlhého zlého sna. Chvíľu, ešte oťapaný spánkom, som len tak ležal a obzeral sa okolo seba, aby som zistil, kde to vlastne som. Nič som nevidel. Nie len kvôli tomu, že som nemal svoje okuliare, ale aj preto, že v miestnosti bola tma. Keď na mňa doľahli výjavy z mojej nočnej mory, trhol som sebou... teda, aspoň som mal v úmysle sebou trhnúť. Niečo ma držalo. Pozrel som sa na ruky, ktoré som mal pevne pripútané ku ... kreslu? Ležím na kresle? Čo je to? Zubárske kreslo? A ... putá? Kde to som? Čo tu robím? Panika ma úplne ovládla. Začal som agresívne trhať rukami a kopať nohami v nádeji, že putá povolia.

"No tak. No tak. Alfa! To už stačí." nasledoval pobavený smiech muža, ktorého hlas mi bol povedomí. Musel ma pozorovať cez kameri a hovoriť cez rozhlas, pretože v miestnosti so mnou nikto nebol, "Odpusť mi, že sa smejem na tvojom nešťastí, no za každým..." neznámi, prerušil svoju reč krátkym smiechom, ktorý cez reproduktor znel ešte chrpľavejšie ako v skutočnosti bol, "Za každým po prebudení spanikáriš." 

Prestal som sa vzpierať. Ten hlas mal na mňa upokojujúci účinok. Bolo to skoro, akoby mi pripomínal domov. Skoro. Istým spôsobom som mal z neho strach. Nie. Strach nie je to správne slovo... skôr... rešpekt.

Zrazu sa v miestnosti rozsvietilo biele svetlo a ja som chvíľu žmurkal, aby si moje oči privikli na ten jas. Konečne som sa mohol porozhľadnúť po miestnosti, v ktorej som nachádzal. Vyzerala ako operačná miestnosť. Od podlahy až po strop bola celá vydláždená bielymi kachličkami, aby sa dala ľahšie umyť od krvi a inej špiny. Nebol tu žiaden nábytok okrem kresla, na ktorom som ležal, stolíka hneď vedľa kresla, na ktorom boli rozložené operačné nástroje rozlične desivých tvarov. Bol som rád, že ich vidím iba rozmazane a že neviem, ktorý na čo slúži.

Teraz, keď už adrenalín prestal pracovať som začal vnímať aj ostatnými zmyslami. Cítil som všetky tie pachy operačnej miestnosti. Chemikálie, vôňu liekov a pach niečo, z čoho sa mi obrátil žalúdok. Krv! pomyslel som si. Postupne som začal vnímať teplo, ktoré mi sálalo zo spodnej pery. Keď som si po nej prešiel jazykom, bola napuchnútá a bolela ma. V kútiku úst som si jazykom nahmatal novú mäkké chrastu. Niekto mi tú peru musel rozťať nedávno. Znovu sa mi zdvihol žaludok. Ak som niečo neznášal, tak to bola krv. 

Za mojím chrbtom, mimo môjho zorného poľa, museli byť dvojkrídlové dvere, pretože som počul ako vrzli. Niekto vošiel. Opäť som začal prudko dýchať a srdce sa mi divoko ruzbúšilo. Čo so mnou chcú robiť? Otáčal som hlavou, aby som zistil s kým mám do činenia, no bolo to zbytočné nakoľko sa neznámi zastavil rovno predo mnou a ja som si ho mohol pozorne prezrieť. Bol to muž stredného vzrastu so zaoblenou postavou. Odhadoval som mu tak 55 až 60 rokov. Hlavu mu zdobili na muža dlhé šedivé mastné vlasy zopnuté v konskom cope. A aj keď sa zdalo, že svoju 'hrivu' má rád a stará sa o ňu, na temene hlavy sa mu začala tvoriť plešina. Pripadal mi povedomí. Musel som ho niekedy pred tým už vidieť. Uvolnil som sa a prestal som panikáriť. Bolo to, akoby mi moje podvedomie vravelo, že mi od neho nič nehrozí aj keď tu sedím spútaný s desivými nástrojmi vedľa seba a očividne si na nič nespomínam.

Doktor - ako som hádal podľa bieleho plášťa - držal v ruke zložku s papiermi, do ktorých zachmúrene hľadel. "Hmmm." preniesol nespokojne, pričom si hladil svoje strieborné strnisko, "Tento krát ťa tá injekcia pekne zložila." uchechtol sa a ja som spoznal hlas muža z rozhlasu, "Nepamätám sa, žeby si niekedy na takúto dlhú dobu upadol do kómatu. Srdce ti prestalo biť a my sme nezaznamenali žiadnú mozgovú činnosť. Mysleli sme si, že je nadobro po tebe. Chlapče ty nám teda vieš dať zabrať." zdvihol oči od papierov a pozrel sa na mňa cez svoje okuliare. Keď som zaostril, uvidel som vrásky a čierne kruhy, ktoré zdobili jeho orieškovo hnedé oči, "Už zase sa ti to stalo. Každý mesiac. Každý jeden mesiac ti musíme mazať pamäť. Ty musíš byť vždy výnimočný čo? Pri každej kryse nám stačí ak jej pamäť vymažeme raz za polrok, ale ty," pohrozil mi prstom a uškrnul sa na mňa pričom sa mu v ústach zablisol zlatý zub, "ty si naozaj číslo Alfa. Už zase. Už zase sa ti stalo to čo minule. Každý mesiac ako hodinky. Posledné dva týždne si sa správal divne. Ja som to vedel. Ja som vedel, že sa ti zase zmenila osobnosť, keď si začal tráviť čas s tou bandou. To bolo pod tvoju úroveň. TY a ... a skupina délt. To som nemohol len tak nechať. Zahadzovať sa s takou zberbou ako sú oni. Tsss. To si nebol ty Alfa.  "