Najvyšší bod mrazu

Pri kmeni starého stromu v svite mesiaca stáli dve mihotavé postavy.
Na prvý pohľad sa ponášali na ľudí, no praví ľudia ich mohli zazrieť len kútikom oka. Hoci bola teplá letná noc, tmavé zjavenia sa akoby chveli. Nečudo, veď oni sami šírili všade vôkol seba chlad. A čím bolo chladnejšie, tým bližšie pri sebe stáli...

-Dnes ti to ale trvalo,- povedala jemným, rozochveným hlasom,-začínala som sa báť, že neprídeš.-
Jej studené sivé oči sa zabodávali do tých jeho, čiernych. Chvíľu sa navzájom prepaľovali pohľadmi. Do pochmúrnych farieb dvoch párov očí sa ako lavína vlievala vášeň. Neodpovedal. Nepotrebovala to. Ani on nie. Vlastne prvýkrát po dlhej dobe niekto z nich takto prehovoril. Nezvykli sa rozprávať. Nie slovami. A aj v túto noc to boli posledné slová, ktoré medzi nimi padli. Stále si hľadiac do očí podišli k sebe a všetko potrebné za nich zrazu vypovedali ich pery. Nedočkavo ho objala okolo krku, zatiaľ čo on jej obtočil ruky okolo pása a s ľahkosťou, akoby bola pierko, ju dvihol kúsok nad zem. V tom jedinom bozku bolo všetko. Nemuseli nič vysloviť. Ich pery sa milovali, zápasili, hádali a potom zas utešovali. Nežná láska strácala svätožiaru a ustupovala ľadovej vášni a žiadostivosti. Čím viac v nich tieto pocity vzrastali, tým viac ich telá chladli. Tráva okolo získala belostný nádych. Vzduch sa s každým ťažkým výdychom menil na biele obláčiky.
Keď sa jej bosé nohy opäť dotkli zeme a pery od bozku červeneli ako víno, zavrela oči. Pocítila ťahanie na chrbte a hneď nato cítila ako sa jej šaty kĺžu po ramenách, páse, bokoch, kolenách... Zdvihla hlavu, no oči neotvorila. Natiahla ruku a presne trafila šnurovanie plášťa, čo mu zahaľoval telo. Jemne potiahla za jednu šnúrku. Keď počula zvuk na zem dopadajúcej látky, otvorila oči. A telá chladli... Dívali sa na seba akoby to bolo prvýkrát. Dívali sa na seba z čoraz menšej vzdialenosti, kým sa ich pery opäť nespojili v ďalšom bozku. V ňom už však horela len číra vášeň. Ruky sa im pohli naraz a takmer samé od seba skúmali každý kúsok tela milovaného. Postupne klesali na kolená a stále nižšie až kým sa neocitli vo vzájomnom objatí pri koreňoch stromu.
Nakoniec svoje teraz už ľadovo studené telá spojili celkom. Vpíjali sa jeden do druhého akoby sa zúfalo chceli stať jedným. Telá sa hýbali v rovnakom rytme, dokonalom súlade nie tak celkom muža a ženy. Nezrýchľovali, nebolo sa kam ponáhľať. Vychutnávali si každú sekundu vzájomnej blízkosti. Len výdychy boli čoraz hlasnejšie a obláčiky pary studenšie. Hlasy viac a viac stúpali a teplota stále viac klesala až kým spoločne nedosiahli ten najvyšší bod mrazu.
Znehybneli, spoločne si vychutnávali dosiahnutú slasť. Delili sa o ňu, vnímali pocity seba navzájom a to znásobovalo ich vlastné. Nespútaná vášeň opäť znežnela na hlbokú lásku osudom a podstatou spojených bytostí. Obaja prudko dýchali a aj keď už bolo po všetkom, ostali spojení. Ľadovo studení, príjemne unavení sa cítili plní lásky. Sivé oči sa stretli s čiernymi. Rozochvené pery sa zvlnili do úsmevov.
Bol čas ísť. Ľudské životy sa končia neustále.

...v tú chvíľu keď sa obe postavy rozplynuli vo vzájomnom objatí, okolité steblá trávy a najbližšie konáriky pokrývala vrstva ľadu. Ktokoľvek by tadiaľ v tú noc prešiel, pomyslel by si, že si tu samotná Smrť urobila nocľah. A ani by netušil, že nie je tak ďaleko od pravdy. Ibaže by neuhádol načo je jej také veľké lôžko...akoby tu nenocovala sama.