Neupálená

1.

Z úzkych, krivoľakých ulíc sa pomaly vytrácal aj posledný slnečný svit. Ľudia sa uťahovali do svojich príbytkov a mestský ruch pomaly utíchal. V zákutiach tmavých, blatistých ulíc zostali iba žobráci odetí do tenkých ľanových tuník, cez ktoré ich trýznil večerný chlad.

Tmu pokročilej noci však neskôr preťalo svetlo sviečky, uväznenej v neveľkom lampáši. Dievčina ho pevne zvierala za rúčku, až jej obeleli hánky. Uvedomovala si aké následky bude mať jej konanie, avšak vedela, že iba ona môže pomôcť tím, ktorí už beztak boli odsúdení k smrti.

Mala zvláštny pocit, akoby na sebe cítila kohosi pohľad, ťažký a kĺzavý, ako pohľad zvera číhajúceho na svoju korisť. Mimovoľne si stiahla kapucu svojho vlneného plášťa viac do tváre, aj keď vedela, že tam určite nik nie je. Veď kto by sa už len v takú nekresťanskú hodinu ponevieral po uliciach. Dievčina pridala do kroku, pretože aj keď samú seba presviedčala že ju nikto nepozoruje, stále cítila to divné mrazenie v zátylku.

Po značnej dobe sa okolím začali ozývať vzlyky a zadúšavý kašeľ, pretínali tichú noc ako vražedné ostrie meča. Nebola tu prvýkrát, presne vedela kam má ísť. Na chvíľu zastala pred malým, ošúchaným, dreveným domom, ktorý mal kostrbatú slamenú strechu. Presne doň mala namierené. Zhlboka sa nadýchla mrazivého nočného chladu, ktorý v sebe niesol zápach zašpinených ulíc mesta. Istým krom podišla k dvierkam, ktoré ani neboli poriadne zatvorené a vstúpila dnu.

Okamžite jej do nosa udrel pach zatuchliny a plesne, miešajúci sa s kovovým zápachom krvi. Zvnútra to vyzeralo ešte biednejšie ako zvonku. Steny v sebe niesli množstvo dier, cez ktoré dnu fúkal vietor a cez neúplnú slamenú strechu svietil slabý svit mesiaca. Polorozpadnuté slamené stielky boli položené na blatistej zemi tesne pri sebe. Na stielkach spočívali malomocní, chorí, či nakazení. Niektorí z nich sa zvíjali v mukách, iní sa triasli od horúčky, vykašliavali krv a zopár tých šťastlivejších upadlo do bezsenného spánku z vyčerpania.

Pristúpila ku človeku, ktorého na pohľad sužovala najväčšia bolesť. Keď pokladala lampáš, nemohla si nevšimnúť mužovu zúboženú tvár stiahnutú v neprirodzenej grimase. Krehký hrudník sa mu iba sťažka dvíhal, nohy a ruky sa mu nemilosrdne zvíjali v záchvatoch kŕčov.

Z koženej kapsy pripevnenej okolo pása vytiahla plátené vrecúško, na vrchu previazané motúzikom. Rozviazala ho a na dve prsty nabrala zelenkavú zmes. Tie opatrne mužovi priložila na čelo, pri tom dotyku sa mu v okamihu otvorili oči. Avšak keď zazrel jej tvár, vydýchol si a opäť ich zavrel.

Muž si tú tvár pamätal, spomínal si na ňu už viacerých nocí. Prvýkrát, keď k nim v noci prišla, bál sa. Ale napokon pochopil, že s ňou prichádza úľava od bolesti, že s ňou prichádza pokoj, vykúpenie. A potom začal dúfať, že sa objaví každú noc.

Dievčina druhú ruku položila mužovi na hruď, zreteľne cítila rebrá a cez ne, ako mu splašene bilo srdce, ako vtáčikovi letiacemu s vetrom o preteky. Ale on nemohol byť slobodný ako vták, on bol odkázaný na smrť, ako všetci tu. A jediné, čo mohla spraviť, bolo že ich zbaví bolesti, aspoň na určitý čas.

V duchu dookola odriekala iba dve slová, ktoré precítila ako najviac vedela. Prstami na čele neprestajne krúžila, až kým sa mužov dych neupokojil a kŕče neustali.

Hneď potom začula vŕzganie a následný dupot. Z ľaku takmer poskočila, hlava sa jej v tom momente zvrtla smerom dverám, ktoré sa ešte nepatrne kývali. Prepadol ju zvláštny pocit zlej predtuchy. Nesmelým krokom vykročila k dvierkam. Každým krokom jej srdce do rebier narážalo rýchlejšie. Snažila sa samú seba presvedčiť, že to nič nebolo a vďaka tomu sa odhodlala vyjsť na ulicu.

Vonku nič nenasvedčovalo tomu, že by tam niekto bol. Drevené domy lemujúce ulicu boli mŕtvolne nemé. Jediné zvuky šíriace sa jej blízkym okolím bolo chrčanie ľudí v miestnosti za ňou a zunované mňaučanie z neďalekej bočnej uličky.

Kým však stihla, čo i len mrknúť, pocítila na líci ostrú, štipľavú bolesť šíriacu sa od kútika jej úst až k uchu. Pred ňou sa zrazu zjavila silueta ženy, akoby zo zeme vyrástla. V tom šoku a prítmí jej chvíľu trvalo, kým rozoznala povedomé rysy tváre a hnev v očiach.