1. kapitola
Kam to kráčam? A prečo vlastne kráčam? Nohy ma nechcú poslúchať! Kde som? Veď toto je školská chodba ! Zrazu som zazrela niekoho ležať na zemi. Božemôj, veď to je Zita! Čo sa jej stalo? Čo sa tu vlastne deje? Odrazu sa mi škola rozplynula pred očami . Stojím na ulici. Veď tuto ulicu poznám! Ale niečo tu nie je v poriadku... Niečo sa mi obtrelo o nohy. Čierna mačka. Zľakla som sa a skoro spadla z nôh. Až teraz som zbadala, čo mi tu nesedí.Môj mozog akoby zamrzol . Nechcel so mnou spolupracovať! Cítila som sa duchom neprítomná a všetko sa akoby spomalilo. Policajti? Čo sa, doparoma, deje? Stojím tam ako skala, bez možnosti pohybu. Ale ja chcem ísť bližšie a zistit čo sa deje! No zdá sa, že moja vôľa nie je dosť silná na pohyb mojich prikovaných nôh. Policajt sa zrazu pohol z miesta, kde čupel a mne sa naskytol hrozný pohľad. Zita ležala na ceste úplne bez pohybu, presne ako na chodbe v škole ,až na to, že tu bola aj krv. Nie!! moja mysel kričala, ale hlas ostal zaseknutý v hrdle. Zita! Čo sa jej stalo? Je snáď mŕtva? Všetko sa začalo točit, celý svet bol proti mne, nevedela som kde som, všetko bolo rozmazané a tmavé . Zrazu...tma. Chvílu mi trvalo, kým som zistila, že sa dívam na svoje viečka. Prinútila som sa otvoriť oči. V izbe bolo šero. S námahou som sa posadila. Bol to len sen! Po tvári mi stekali kvapôčky potu . Celá som bola spotená, vystrašená a zmätená. Takto nemôžem ísť do školy... Vstala som . Nohy ma skoro neudžali a celé sa mi triasli. Došuchtala som sa do kúpelne. V dome bolo ticho. Niekedy je výhoda vstávať ako prvá. Zatvorila som dvere, aby ma nikto nepočul a vyzliekla som sa. Postavila som sa pred zrkadlo. Z toho, čo som uvidela som bola zdesená. To, že si tieto sny vyberajú svoju daň ukazovali moje tmavé kruhy pod očami ,sklenený pohlad, zlepené vlasy a sem tam modriny po tele. Vyzeralo to, akoby ma niekto týral. Nikomu by ani nenapadlo, že sny môžu mať takéto následky. Vzdychla som. Teplá ranná sprcha hádam pomôže a ostatné zakryjem oblečením. No s očami sa nedá robiť nič, vyzerali akoby som mala horúčku. Dúfam, že si to nik nevšimne. Vlastne nikdy si ma nikto nevšíma. Okrem Zity. Ona je moja najlepšia kamarátka. Pre ostatných som len divná spolužiačka, s ktorou netreba stácať čas.Vliezla som pod sprchu. Mala som ešte dostatok času. Pustila som na seba teplú vodu. Moje napäté svaly sa uvolnili. Spláchla som zo seba pot a umyla vlasy mojím obľúbeným šampónom. Jeho vôňa ma vždy vedela ukľudniť. Vyliezla som zo sprchy. Na pokožke som cítila príjemný chlad a svižosť, ale pocit zo sna pretrvával. Omotala som si uterák okolo tela a chvíľu počkala kým ustúpi para zo sprchy. Vybrala som si zubnú kefku a pastu podišla k zrkadlu a začala si čistit zuby. Môj odraz v zrkadle už vyzeral lepšie, ale akoby som to nebola ja. Môj zovnajšok vôbec neodrážal moje pocity. Tie boli rozbúrené, nestále a plné obáv. No keďže som práve vyliezla z vody, vyzerala som úplne obyčajne. Teda pokiaľ ste prehliadli tých zopár modrín. Ale zrejme je to takto lepšie. Nech ma ostatní berú úplne obyčajne. Počula som, ako dole niekto zapal televízor. Takže rodičia sú už hore. Otvorila som dvere od kúpelne a prešuchla sa do izby. Ešteže si oblečenie vyberám deň pred tým. Aspoň sa tým už nemusím zaťažovať. Pozrela som na hodiny. Pol siedmej! Doparoma, zmeškám bus! Rýchlo som na seba šupla oblečenie, schmatla tašku a trielila dole po schodoch. ,, Zase meškáš " ozvala sa mama namiesto pozdravu. Nezdržiavala som sa s odpoveďou. Len som si obula topánky a vybehla von. Autobus už stál na zastávke. Bože, ešteže mám zastávku rovno pod nosom. Pobehla som a nastúpila do autobusu. Nik si ma nevšimol. No čo, tak ako každý deň. Žiadna zmena. Prešla som dozadu autobusu. Zita sedela tam kde vždy. Už na mňa čakala. ,,Čaves." pozdravila ma s úsmevom. To by nebola ona . Vždy mala dobrú náladu a z ničoho si nerobila ťažkú hlavu. Ach jaj, čo by som bez nej robila. ,,Čav" odzdravila som a usmiala som sa. Ale bol to trochu strnulý úsmev. Raňajšia nálada sa ma stále držala. Zita si to všimla. ,,Čo sa deje?" šepla. ,,Ale nič." Nechcela som sa o tom baviť. Stále som o tom sne rozmýšlala a ešte som sa nerozhodla, či jej to poviem. Ešte chvíľu do mňa dobiedzala, ale ja som ju nepočúvala. Vzdala to. Cesta až ku škole bola tichá. No teda aspoň u nás dvoch. Vystúpili sme z autobusu. Ja som si stále nebola istá. Bol to predsa len sen. No na druhú stranu sa moje sny skoro vždy potvrdili. Tie však neboli takéto... Rozhodla som sa. Nebudem riskovať a poviem jej to.
