CHATA 273

Prológ

„Hej, hej, hej! Si v poriadku?!" kričal na mňa keď som sa zviezla popri stene. Sám vyzeral ako mŕtvy tak prečo pokladal takú hlúpu otázku?! Prečo vôbec otváral ústa!? Teraz o nás už určite vie! „No tak, počuješ ma?" zdvíhal ma zo zeme. Vrhla som na neho nahnevaný pohľad. „Doriti ako môžem byť v poriadku?" zrúkla som. Bolo jedno ako nahlas budem kričať ak je tu už vie že tu sme. „Pozri sa na ne! Len sa pozri!" povedala som tichšie ale prísne ako učiteľka v škole. Nepozrel sa. Díval sa na mňa s umučeným výrazom. „Tam ležia ich telá," ukázala som rukou doprava aj keď hlavou som ani nehla. „Ohlodané! On ich jedol!! A nie sú jediné," po lícach mi stekali horúce slzy. Všade naokolo boli poukladané rozkladajúce sa zvyšky tiel. Stíchla som. Nemali sme tu čo robiť, mali sme odtiaľto vypadnúť hneď ako sme to uvideli. Namiesto toho sme tu stáli ako úplný idioti a hľadeli jeden na druhého. Ticho začal rázne prebíjať nejaký zvuk. Zrazu sa rozbehol ku schodom. Nechápala som to. Prečo tak zrazu? Zvrtol sa a v tvári som mu videla naliehanie. Ani som sa však nepohla. Neviem prečo ale stála som tam a počúvala ten zvuk. „Petra tak poď!" sykol na mňa. Peťa no tak! Peťa!"