RUN BOY, RUN

Run

Chladné lístie sa pohupuje po vetvičkách, ako vtáci letia po oblohe. Mesiac osvetľuje tento krásny úkaz, ako by povedali niektorý, no pre mňa, je to nebezpečenstvo. Snažím sa popadnúť dych, od toľkého behu, lebo už nevládzem. Utekám od všetkého, od čoho sa len dá. Len od jedného sa utiecť nedá. Od pravdy, ktorá je pre mňa ako meteorit blížiaci sa k zemi.

Už je to dosť dlho, od toho, keď som normálne žil. Medzi ľuďmi. A lovcami. Medzi civilizáciou. Bol som ten, ktorý je vždy v kúte, ale nebýval som taký. Bol som svojím spôsobom normálny. Ale čo je to normálnosť? Dá sa to na sto percent definovať? Je normálny byť nudný? Perfektný? Nikto nie je normálny. Zmenilo ma z "normálneho" na neobyčajné jediné tajomstvo. Neobyčajné tajomstvo, ktoré vedeli len dvaja. Ja a lovci.

Už ďalej nevládzem, tak sa opriem o strom, ktorý vyzerá že sa každú chvíľu zlomí. Určite ma chytia, a keď nie dnes tak zajtra. Snažím sa zase rozbehnúť ale omylom sa podkopnem o svoje nohy, ktoré sa pod do mnou splietajú jedna cez druhú. Kotúľam sa dole kopcom, preč z lesa, kde je civilizácia, a to znamená že sú tam ľudia. Keď si myslím že som už na rovnej ploche, mýlim sa. Cítim pod sebou rôzne kopčeky, akoby na tráve ležali malé Mount Everesty, ktoré pod náporom môjho tela praskajú.

Snažím sa popadnúť dych no keď sa chcem zdvihnúť započujem za sebou zvuk praskajúceho dreva. Niekto tam je, takže som určite pri civilizácii primitívnych ľudí pri ktorých mi nehrozí nebezpečenstvo. Zdvihnem svoju hlavu k miestu odkiaľ zvuk pochádza. Približuje sa pomalým tempom, akoby som bol to najväčšie monštrum, ktoré nemilosrdne zabíja všetkých, na ktorých ukáže svojím nechutne dlhým prstom.