When September ends

"Dorazili ste do cieľa. Cieľ je na pravej strane!" povedala Janka z GPS.

"Dorazili ste do cieľa. Cieľ je na pravej strane!" povedala Janka z GPS.

Vypol motor. Vyplo rádio. V aute nastalo ticho, no vonku bol hluk. 

"Vypni to, prosím," povedala mi mama. 

Vybrala som jej mobil z držiaka a vypla navigáciu. Vrátila som jej mobil a rozopli sme si pásy. Hľadela som na okná a balkóny. Na celú komunistickú budovu. Modrá a červená len tak tak držala na stene, celá vyblednutá. 

"No poďme!" stlačila tlačidlo odoslať, zablokovala si mobil, rozopla pás a vystúpila. Bolo to vtipné ako šesť minút odkáže písať esemesku, no v momente sa vrátiť do toho rýchleho životného štýlu, ktorý žejeme asi všetci. 

Tešila som sa, no mala som aj obavy. Prvý ročník to bolo normálne. Nevedela som do čoho idem, čo ma čaká.  V druhom ročníku som to brala v pohode, aj keď som to už tam poznala mala som pochybnosti. Teraz, keď každý deň trávim so svojim priateľom, ktorý pred dvoma dňami odletel na Sicíliu je to trochu ťažké. Vybaľovanie si vecí na internáte a začiatky tretieho roka na strednej, kedy ešte nič nerobíme sme mohli tráviť spolu. Ešte tých niekoľko teplých septembrových dní. 

Zosunula som si slnečné okuliare na oči. Nádych, výdych. Ide sa na to. 

Upravila som si vlasy a ovalil ma až nepríjemne horúci vzduch. Poobzerala som sa okolo seba, no nevidela som nikoho známeho na parkovisku. Otvorili sme kufor a začali mi vyberať veci. Peťo mi zobral cestovnú ťašku a batoh. Ja som si brala kabelku a kufor. Mama zobrala nejaké igelitky. Z parkoviska sme sa presunuli na vrátnicu internátu. Keď sme tam došli zistila som, že nám stačilo ísť neskôr. Aj keď prváci mali zápis o druhej, stále tam bolo veľa ľudí.  

Vyviezli sme sa na piate poschodie, kde som už od prvého ročníka akurát vždy na inej izbe. Zložili sme veci pred zrkadlom na chodbe aj s Peťom. S mamou sme vošli do kancelárie. 

"Dobrý," pozdravila som ju s úsmevom, ku podivu.

"Dobrý deň," opätovala mi úsmev. Začala hneď zhurta: "Po pravde som ťa nevedela kam dať. Viktória s Dominikou sú na druhom trakte, Ambruchová ostala na 507čke a teba som dala na 503ku s maturantkami zo zdravotnej," povedala.

"Aha," nepáčilo sa mi to. Po pravde nevedela som čo mám čakať. Vedela som, že Vika s Domkou budú chcieť byť na druhom trakte, lebo je tam Alica. Kaťa sa skamošila s Jankou, tak predpokladám, že sú spolu. Stále s niekým novým na izbe. Tentokrát to bolo ťažšie strávitelné, pretože boli maturantky. V prvom som mala dievčatá rovnakého veku, v druhom mladšie, ale teraz staršie.........

"Ale sú v poriadku. Nerobia hluk a väčšinou sú na izbe, takže..." smiech. "Takže tu sú kľúče a tu to podpíšte prosím," povedala Eva mojej mame. Zobrala som si kľúče a premýšľala som, že by to bolo predsa len lepšie s Jarom. Bála som sa, že budú namyslené a povýšenecké. Najradšej som chcela byť s ním na Sicilií. 

Keď sme vychádzali z jej kancelárie vo dverách už čakala Ronie. 

"Ahoj,"

"Ahoj," vymenili sme si falošné úsmevy a pokračovali každá vo svojej ceste.

Zobrala som si veci smerom k mojej  novej izbe. Aspoň že som mohla ísť za Erikou každý večer. Aspoň že sme boli na jednom trakte. 

Pozrela som sa na kľúče, ktoré som držala. Vložila som jeden do zámku a otočila ním. Ako už všetky tieto intrákovské dvere boli ťažké pridržala som ich pre ostatných. Všetky izby rovnaké. Samozrejme až na tie, ktoré boli nové. Ďalšie dvere. Otvorila som ich a čakala ma nepríjemná oranžová farba. Nemala som dobrý pocit z tej izby ani celkovo.....celý deň. Chcela som sa rozplakať. Musela som sa ukľudniť. Navliekli sme obliečky na perinu a spravili ešte zopár maličkostí. Mala som výhľad na stranu Cassovaru, takže tam nebolo poobede tak teplo ako na druhej strane.