Two sides

1. kapitola: Môj najobľúbenejší kriminálnik

Nehľadajte lásku, tá si vás nájde sama. Tak by to malo byť. Oprava, takto to presne aj je... v romantických filmoch, seriáloch či dokonca v podradných komédiách. Žena sa zamiluje do toho pravého, on sa kvôli nej zmení a žijú šťastne až do smrti. Predstava je to pekná, to musím uznať. No nič z toho nás nepripraví na skutočnosť.

Čo ak sa nezamilujeme do toho pána dokonalého? Čo ak to nie je niekto, o kom sme snívali celý život? Čo ak sa aj napriek všetkému odmieta podriadiť či zmeniť? Sme naozaj pripravení bezhlavo sa zamilovať? Alebo tak zúfalo túžime po láske v nádeji, že nám prevráti celý náš život hore nohami? V nádeji, že náš svet urobí lepším? No naozaj sme na to pripravení?

„No naozaj sme na to pripravení?" zaznel za mnou pobavený hlas, zatiaľ čo ja som okamžite zaklapla svoj notebook. „Mala by si s tým prestať," Kira sa smiala ďalej, zatiaľ čo prešla na posteľ, do ktorej sa vyvalila.

„Našla si to, čo potrebuješ?" otočila som sa k nej a zložila si okuliare, ktoré som používala na čítanie alebo písanie, pričom som sa rozhodla odignorovať jej poznámku.

„Lupienky a čokoláda," ukázala prstom na tašku, ktorá ležala na zemi.

„Myslela som si, že si išla do knižnice," zamračila som sa.

„Knižnica?" zamyslene zvraštila obočím. „Krucinál, vedela som, že som na niečo zabudla!" dlaňou si plesla po čele tak, že to ozvučilo celú malú izbu, v ktorej sme bývali. Síce to nebol žiaden luxus, no na tomto strašnom internáte to bola ešte jedna z tých lepších izieb.

„Kira pozajtra máš skúšku," pripomenula som jej. „Opravnú," dodala som, aby si uvedomila, že to už dlhšie nemôže brať na ľahkú váhu.

„Ako hovoríš, pozajtra," prikývla. „To znamená, že mám ešte dva dni. Prečo si kaziť práve dnešný deň učením?"

„Ak to neurobíš prídeš o kredity a budúci rok..."

„A budúci rok nedostanem štipendium," dokončila za mňa.

„Prečo mám pocit, že ťa to ani netrápi," pokrútila som hlavou.

„Tak to máš zlý pocit."

„V to dúfam," šepla som a postavila sa zo stoličky.

„O čom bude tá tvoja nová kniha?" spýtala sa ma hoci som vedela, že ju to v skutočnosti nezaujíma. Chcela sa iba znova pobaviť na môj účet. A hoci Kira bola pravý opak mňa a veľakrát odcudzovala moje podľa jej slov príliš zodpovedné správanie, vedela som, že ona je ten človek, za ktorého by som bojovala. Za ktorého by som neváhala a dala svoj život. Pretože ona ma dopĺňala, usmerňovala, pripomínala mi, kým v skutočnosti chcem byť. Bola to moja pobláznená a nezodpovedná spriaznená duša, ktorú som však milovala.

„Vieš, že nikdy žiadna kniha nebude," otočila som sa k nej, keď som si zo skrine vzala čisté veci a osušku.

„Pretože nemáš gule na to, aby si ju vydala," podvihla obočím a skúmavo na mňa pozrela.

„Pretože nikdy žiadnu ani nedokončím," protestovala som, hoci som vedela, že má pravdu.

„Nie všetko potrebuje svoj koniec," mykla ramenami.

„Aký by to bol príbeh bez nejakého konca?" nechápavo som pokrútila hlavou.

„Nekonečný," pousmiala sa.

„Nič nie je nekonečné."

„Naše priateľstvo áno," žmurkla na mňa, na čo som iba pokrútila očami. „Kam ideš?" spýtala sa ma, keď som si zamierila k dverám.