-Čo ak?-

1

  *Vonku je sychravo. Ovial ma studený vánok. Svet navôkol pohltila šedosť. Pozerám sa na nebo, v nádeji že tam niečo uvidím, ale nič. Aj to je sivé. Úplne mlčí. Jediné čo ma teší je, že som konečne vypadla na chvíľu z domu. Konečne ticho. Preč od hádok rodičov. 

                                                       Všetko na mňa tu pôsobí tak ukľudňujúco. 

Zahnala som myšlienky na domov, na školu a tie bežné, nikdy sa nekončiace problémy, ktoré má snáď každý. Tým sa môžem trápiť aj doma, ale nie tu, na lúke. 

- Tut, no kde si ty môj faraón? - 

Usmiala som sa, a zakričala na môjho spoločníka. Ako to že vždy dokáže rozosmiať ma? Aj teraz to robí, už len tým ako sa náhli ku mne, akoby mi išlo o život. Konečne dobehol ku mne.

-Výborne, ty šikovný cigán- 

Áno, často sa rozprávam so svojim čiernym labradorom. Niekedy si ho doberám, urážam ho, no nevysloviteľne ho mám rada. Vlastne keď tak teraz premýšľam, nikdy ma nesklamal. Iba jediný raz, vtedy som sa s ním prechádzala po ulici bez retiazky a on utiekol za fenkou. Ale to mi už nikdy nespravil.

Našla som zlomený prút pod nohami a hodila som mu ho. Veľmi rád za niečím behá.

- No tak , Tutanchamon, prines loptu- 

Viem že prút a lopta sú totálne odlišné veci, ale ak chcem aby mi niečo priniesol naspäť,reaguje len na vetu -prines loptu- . Keď bol ešte šteňa, hrávali sme sa iba s loptou a tak sa naučil túto frázu.

Presne takto to mám rada, bezstarostné behanie po lúkach a kopcoch, s mojím faraónom. Keď som už nevládala, zvalila som sa na nevelikú trávu pod nohami. Tutanchamón ma nasledoval a položil si hlavu na moje brucho. Hlavou bol otočený ku mne, díval sa na mňa. Ach tie jeho zlatohnedé očiská. 

-Rozmýšľal si už niekedy o tom, aké by to muselo byť nádherné lietať? - rozprávala som. - Pfff, jasné že nie, jediné o čom ty premýšľaš je jedlo,  však? - pousmiala som sa a pritom som ho hladkala. 

Ach jasné, treba ísť domov, už len cesta odtiaľto nám zaberie 2 hodiny, a to už je 5 hodín. O 7 už bude tma ako vo vreci, však je už jeseň.